Mor ho!

Chalupkov „historizmus“

V roku 1983, pri príležitosti stého výročia smrti Sama Chalupku (1812 – 1883), bolo konštatované, že Chalupkovo „situovanie do kontextu vývoja slovenskej romantickej poézie sa pokladá za dostatočne ‚preukazné‘, povesť o autorovi ako básnikovi ľudovom, národnom a hrdinskom – t. j. čitateľsky prístupnom a populárnom – ostáva naďalej v platnosti,“[1] že básnik nie je „neznámy, netreba ho ani rehabilitovať, žije vo vedomí verejnosti – treba ho však lepšie a intenzívnejšie poznať“.[2] V odpovedi na toto konštatovanie sa Oskár Čepan domnieval, že „intímnejšie poznanie Chalupkovej poézie nepotvrdí všetky doterajšie zistenia literárnej vedy v plnom rozsahu,“[3] lebo „aj toto neveľké literárne dielo, prihovárajúce sa čitateľovi na pohľad prostou rečou, má svoje ‚tajomstvo‘“.[4]

Mohli by sme si položiť otázku, aké je to tajomstvo a či vôbec – po mnohých rokoch výskumov, ktoré viedli poprední slovenskí literárni vedci (Š. Krčméry, R. Brtáň, Z. Klátik, V. Kochol, K. Rosenbaum, S. Šmatlák, O. Čepan) –, ostalo ešte v Chalupkovom nerozsiahlom literárnom diele nejaké tajomstvo. Či v jeho skladbách, osobitne v básni Mor ho!, ktorá doslova zľudovela a je vnímaná ako monumentálny „dopovedaný ideovoestetický fakt, za ktorým niet ďalších významov,“[5] možno objaviť ešte niečo nové…

Starší výskum[6] umiestňoval Sama Chalupku na pomedzie klasicizmu a romantizmu. Bádatelia prízvukovali najmä jeho tzv. „prelom“ z klasickej literatúry do romantickej. V jeho ranej poézii nájdeme totiž antické metrá, mytologické postavy, ktoré postupne nahradil sylabickou prozódiou, hrdinským tónom, folklórnymi motívmi, slovanskými a slovenskými bojovníkmi, no najmä použitie slovenského jazyka. To všetko zaraďovalo Chalupku do skupiny slovenských romantikov. Ale aj spomedzi nich bol vyčleňovaný ako najobjektívnejší básnik, ktorý, ako hovoril V. Kochol, „je zobrazovateľom udalostí z dejín svojho národa,“[7] vyjadrujúc predovšetkým isté „stavy a určité vlastnosti“.[8]

Oskár Čepan spochybnil obe tieto tvrdenia, dokazujúc, že Chalupkovo „dielo netreba (…) nazývať ‚prechodným článkom‘, ale autentickým a svojprávnym modelom slovenského literárneho romantizmu tridsiatych rokov“.[9] Čepan odhalil, aký veľký vplyv na dielo tohto tvorcu mali jeho osobné skúsenosti. Ukázal, že celá Chalupkova tvorba je poznamenaná jeho osobnou skúsenosťou, najmä účasťou na poľskom novembrovom povstaní proti cárskemu Rusku v roku 1830. V odlíšení od iných literárnych vedcov Čepan nezľahčuje význam danej udalosti na básnikovo dielo, no vyzdvihuje ju ako rozhodujúcu „konzekventnú manifestáciu romantického činu“.[10] Hovorí, že v povstaleckom boji tento „básnik pred svojimi iniciatívnymi počinmi v literatúre prežil nielen krízu, ale skutočný kolaps kritérií klasicistického historizmu, zviazaného so šafárikovsko-kollárovskou koncepciou slovanskej myšlienky“,[11] a že práve „pod dojmom osobných zážitkov a politickej praxe sa zbavoval klasicistických návykov, antickej obrazotvornosti a antických metier“.[12] Vo svojich štúdiách Romantizmus Sama Chalupku, Osobné kontexty Chalupkovej poézie a Chalupkov ideál „naivnej zmužilosti“[13] Oskár Čepan veľmi dôsledne sledoval osobné kontexty v Chalupkovom diele, najmä v jeho najväčšej a najznámejšej skladbe Mor ho!, ktorú do istej miery možno považovať za syntézu predchádzajúceho básnikovho diela. Skladba totiž obsahuje viaceré motívy a básnické obrazy zo skorších Chalupkových skladieb.[14]

V uvedených štúdiách sa Oskár Čepan vyrovnal s prechádzajúcim výskumom Chalupkovej tvorby, najmä básne Mor ho! Zrevidoval názory svojich predchodcov na inšpirácie, povahu a význam Chalupkovho básnického diela a naznačil nové cesty jeho interpretácie a výskumu. Okrem dokázania „paralelizmu a zameniteľnosti skrytých analógií medzi ‚mnou – autorom‘ a ‚nimi – anonymnými hrdinami‘“,[15] Čepan potvrdil Chalupkov nový historizmus. V úsilí o rehabilitáciu slovenského romantického mesianizmu však kontroverzne pomenoval Chalupku ako básnika „heroického mesianizmu“.[16]

Inšpiráciou pre nasledovné úvahy je Čepanom vytýčená nová interpretácia Chalupkovej tvorby, a to v zmysle dodatočného potvrdenia ukotvenia skladby Mor ho! v romantických estetických a svetonázorových trendoch, najmä na motivickej a semiotickej úrovni, a analýza Chalupkovho spôsobu zobrazovania vlasti, národa a postáv, kde sú kľúčové najnovšie zistenia z výskumu slovenskej národnej mytológie.[17] V tejto súvislosti ide o identifikáciu takých prvkov v Chalupkovom diele, ako sú mýtus prírodného národa, slovanský mýtus, hrdinský mýtus. Analýza spôsobu pri vytváraní pozitívneho obrazu básnikovho národa by mala plne ukázať jeho mytologizujúci historizmus a ciele, pre ktoré básnik dotváral národnú „históriu“.

„Mýty naše slovenské“[18]

Báseň Mor ho! bola publikovaná v roku 1864 v prvom čísle časopisu Sokol. Ako už dokázal R. Brtáň, je syntézou básnikovho diela a možno povedať, že aj jeho básnickým a osobným testamentom. Tematicky čerpá z čias rímskej expanzie na územie Panónie v 4. storočí. Obsah skladby tvorí fragmentárny opis (Čepanom pomenovaný ako metóda „nápisov, pomníkov“)[19] slovnej a neskôr aj ozbrojenej konfrontácie slovanských poslov s rímskym agresorom, ktorý je pomenovaný ako cár. Oskár Čepan našiel v tejto konfrontácii odraz básnikovej osobnej skúsenosti z tridsiatych rokov 19. storočia. V spôsobe zobrazenia hrdinskej slovanskej družiny, územia a ľudu, ktorý táto družina reprezentuje, možno však identifikovať aj mnohé slovenské romantické mýty a symboly. Chalupkovo básnické znázornenie slovanských junákov, ich zvykov, tradícií a vlasti odzrkadľuje úsilie slovenských národovcov o povzbudenie historického povedomia v slovenskom národe. Chalupka sa pokúša básnicky rekonštruovať národné dejiny, aby mohol načrtávať optimistickú budúcnosť svojho národa. Vytyčuje cestu pre následný politický vývin. Chce ukázať, že v budúcnosti sa zopakujú slávne udalosti z dávnej, mytologickej minulosti.[20]

Mýty v slovenskej literatúre sledovali o. i. už H. Janaszek-Ivaničková, M. Bobrownicka, J. Goszczyńska.[21] Metodologický základ pre výskum mýtov v Chalupkovej skladbe Mor ho! poskytujú práce M. Eliadeho, R. Barthesa, J. M. Meletinského a iných.

Mýty vyrastajú zo skutočnosti a vyjadrujú kolektívne túžby, ktoré sú nasmerované do budúcnosti. V týchto túžbach sa však prejavujú staré, archetypálne predstavy týkajúce sa funkcie a miesta človeka vo svete.

Ako hovorí E. Krekovič, mýty odohrali „významnú úlohu v sebaidentifikačnom procese Slovákov (…). Národná mytológia (…) bola jednoducho súdobým javom a posilňovala emotívne väzby jednotlivcov k danému spoločenstvu. Slúžila ako symbolický zdroj starobylosti, kontinuity, skrátka budovania vlastného pozitívneho obrazu.“[22] Mytologické modely objasňovania „ducha národa“ rozvíjali už nemeckí romantici Johann Gottfried Herder, Friedrich Schlegel a Friedrich Schelling, ktorí mali obrovský vplyv na slovenských romantikov.

Podľa E. Mannovej národné mýty „hľadali odpoveď na ústrednú otázku národnej inteligencie: ako zosúladiť kultúrne (etnické) a politické hranice? Ako dokázať nepretržitosť v priestore a čase, najmä keď demografická kontinuita bola v skutočnosti prerušená? Hlavný aktér národných hnutí – národná inteligencia – rekonštruovala v tomto zmysle minulosť i teritórium predkov a vedome či zámerne vytvárala ‚drámu národného utrpenia a národnej spásy‘. ‚Národné územie‘ sa stávalo posvätným priestorom a jeho hranice oddeľovali dobré a dôverne známe od zlého a cudzieho.“[23]

H. Janaszek-Ivaničková tvrdí, že vznik štúrovských mýtov bol prejavom nesúhlasu so skutočnosťou a od svojho vzniku plnil dvojitú funkciu. Bol „náhradou za vytrpené porážky a výzvou k činu“.[24] Tým, čo mu dávalo logickú štruktúru, bola podľa H. Janaszek-Ivaničkovej Hegelova teória, ktorá umožňovala zapojiť Slovensko a Slovákov do širšieho plánu dejín, ako aj Herderove a Kollárove názory na Slovanstvo.[25]

Prírodný mýtus

Samo Chalupka ako prvý z romantikov pokračuje v tom, čo začal J. Hollý, čiže v zobrazovaní symbolického slovenského národného územia, ktoré má v sebe aj pamäť o dávnej „kolíske slovanstva“. Vťahuje slovenskú prírodu do národného vymedzovania sa voči susedom a využíva ju ako dôkaz historicko-politickej organizovanosti územia, na ktorom žijú Slováci. Podľa toho vytyčuje priestor medzi „Tatrou a Dunajom“,[26] ktorý v jeho skladbe obýva hrdinský, no súčasne mierumilovný slovanský, t. j. slovenský národ. Tento národ žije na území, ktoré má prírodou stanovené hranice: Karpaty a Dunaj.[27] Takéto vytýčenie hraníc zodpovedalo aj romantickej opozícii hore – dolu, ktorá vyjadrovala nielen územné, ale predovšetkým mravné, náboženské a transcendentné hodnoty. Podľa M. Eliadeho, keď chceme žiť vo svete, musíme si ho určiť, založiť, lebo žiadny svet sa nemôže narodiť v „‚chaose‘ jednotvárnosti a relativite svetského priestoru“,[28] preto je nevyhnutné vytýčiť stred tohto sveta a sakralizovať ho. Sakralizácia spôsobuje „kvalitatívne odlíšenie určitého teritória od okolitého sveta.“[29] V Mor ho! je výsledkom takéhoto postupu oddelenie „nášho sveta“ od „nie nášho“, cudzieho, ktorý nie je pre nás priaznivým priestorom. Samo Chalupka umiestňuje „náš svet“ vo vnútri „prírodných“, Bohom daných hraníc. Vlasť, o ktorej píše vo svojich skladbách z tridsiatych rokov 19. storočia (Toužba po vlasti, Má vlast), no tiež tá, ktorú zobrazuje v šesťdesiatych rokoch (Mor ho!), je štedrým rajom, ktorého idylický obraz dotvárajú klasicisticko-biedermeierovské atribúty: lipy, slovanské spevy, sviatočná harmónia zelených lúk, úrodných dolín a zavlažujúcich riek, nad ktorými sa týčia bralá a vrchy. Básnik prisudzuje svojmu národu topos Arkádie a ten pevne zasadzuje medzi slovenské topografické body. Aj v skladbe Mor ho! tvorí obraz idylickej krajiny kulisu pôsobenia Chalupkových hrdinov: „Tá zem, tie pyšné hory, tie žirné moravy: / To vlasť ich, to kolíska dávna synov slávy.“[30]

Tatra však symbolizovala nielen celé slovenské „politické“ územie.[31] Spolu s Dunajom nahrádzala aj politicko-národnostné a hospodárske funkcie neexistujúcich slovenských štátnych inštitúcií: „Krásna zem – jej končiny valný Dunaj vlaží, / A Tatra skalnou hradbou okoľ nej sa väží“, „Tam na tých horách sivé mihajú sa väže, / Čo strežú slovanského národa čiertaže“. Hranice stanovené nadprirodzenými silami boli podľa tejto koncepcie trvácnejšie ako hranice stanovené človekom. Znamenalo to, že miesto, ktoré Slovákom určil sám Tvorca, je pod špeciálnou ochranou a v najužšom spojení s tajomnými prírodnými mocnosťami. Eliade hovorí, že „mýtická teofánia posväcuje miesto už len tým, že ho ‚otvára‘ smerom hore, to znamená, že robí ho miestom spojenia s nebom, paradoxným bodom prechodu od jedného poriadku k inému“.[32] V súlade s touto rétorikou aj Chalupka hovorí, že pokiaľ Tatra bude Slovákom ich zem „strážiť“[33] a Dunaj „vlažiť“, nikto ich nepremôže.

Romantici verili, že „prírodu rovnako ako históriu formujú zákony ducha. A príroda podobne ako minulosť mohla byť zdrojom obrodzujúcich vitálnych síl pre človeka.“[34] Preto prapôvodná schopnosť prírody obnovovať sa charakterizuje aj slovenský národ-ľud, ktorý ako fénix môže opätovne vstávať z popola. Ľudská zloba totiž nie je schopná premôcť transcendentnú ochranu, ktorou je podľa slovanskej mytológie zahrnutý slovanský, čiže aj slovenský národ. Zodpovedajú tomu slová vypovedané Chalupkovými junákmi: „krásnu vlasť našu vrah napadol divý: / na púšť obrátili sa bujné naše nivy, / mestá ľahli popolom: a ľud náš úbohý, / bitý biedami, cudzím dostal sa pod nohy (…) / Dal nám boh zas dobrý deň, zlomili sme jarmo. / A tí, krutým železom čo nad nami vládli, / kdeže sú? – My stojíme, ale oni padli.“

Aby básnik dodatočne zvýraznil ochrannú moc prírody, antropomorfizuje ju a „stelesňuje“. Tatra je personifikovaná do úlohy Bohom stanovenej opatrovateľky a večne prítomnej matky („jasných orlov mati!“).[35] Je „stará“, „zpěvohlasná“ so smútiacim „šedým čelom“, v ktorej „skalnom lone“ leží „čarokrásna“ krajinka s „vysokými horami“, „rovnými poliami“ a „žírnymi moravami“. V uctievaní pozemskej vlasti, ktorú básnik personifikuje do podoby matky Tatry, sa prejavuje aj mariánsky kult, preplnený bázňou a úctou, ktorý je spojený s tajomstvom začiatku a konca života. Lono Tatry je zobrazované ako kolíska a hrob vyvoleného slovenského národa.

Príroda v mytologickom systéme je znamením vyššieho poriadku. „Vody symbolizujú všeobecný súčet možnosti; sú one fons et origo, súborom všetkých existenčných možností.“[36] Skaly zase trvalosť, nezmeniteľnosť a odhaľujú „neobmedzenosť a absolútnosť existencie“.[37] Podľa toho v Chalupkovom Mor ho! sa stávajú Dunaj a Tatra vo chvíľach ohrozenia nebezpečnými, majestátnymi obrancami slovenskej vlasti. Pokojná „šíra voda“ Dunaja, „pomedzie slovenského rodu“ sa v prípade nebezpečenstva stáva ničivou, neskrotiteľnou silou: „Duní Dunaj a luna za lunou sa valí.“ Tatra svojím monumentálnym vznášaním k nebu svedčí o nespochybniteľnosti existencie slovenského národa: „Stojí ešte, stojí / Kriváň nad Tatrami: / bude Slovák, čím bol / medzi národami“, resp.: „Zem to požehnaná! Chvála Bohu z neba, máme pri vernej práci voždy svoj kus chleba.“ Preto slovanskí junáci vystríhajú rímskeho útočníka pred násilným vstupom do ich krajiny, lebo: „Zem tá, na ktorú kročiť mieni tvoja noha, / to je zem naša, daná Slovänom od boha.“ Zneuctenie posvätnej zeme prinesie záhubu každému, kto na ňu siahne: „Lebo – veky to svedčia – vo knihách osudu / tak stojí napísané o slovänskom ľudu: / Zem, ktorú v údel dali Slovänom nebesá / tá zem hrobom každému vrahovi stane sa.“

Slovenská príroda sa stala jedným z hlavných zdrojov identity a vnútornej sily básnikových junákov. V skladbe Mor ho!, podobne ako aj v ostatných Chalupkových básňach, príroda určuje národný charakter Slovanov a Slovákov. Kto sú a akí sú Slováci, nevyplýva z ich charakterových vlastností, ale predovšetkým z toho, v akom prostredí žijú.[38] Žijú uprostred tatranskej prírody, v kolíske Slovanstva, odkiaľ je bližšie k Bohu ako k ľuďom. Preto Chalupkovi víťazi nepoukazujú svojím vzhľadom a svojimi vlastnosťami na svojich predkov, ale najmä na signifikantný prírodný, tatranský pôvod. Básnik ich pomenúva ako orly, sokoly, „jedloprostí“, „skalopevní“, resp. „rastom ako jedle, pevní ani skala“. Aj ich tváre, zrak a správanie asociujú spojenie s prírodou: „modré ich oči bystro v okolo si páča“, v boji „rozovrela tá krv slovänská divoko“, „z oka ti mu božia zablysla sa strela“, „jeden strašný ohlas ústa im vydali“. V domácej prírode básnik našiel aj zdroj ich bojovnosti: „ale Slovák stromí ako pevnô bralia, / prúdy naň sa rútia, ale ho nezvalia“.

Romantikmi vytvorený mýtus prapôvodného, priam genetického spojenia slovenského národa s Božou prírodou mal uisťovať Slovákov v presvedčení o vlastnej výnimočnosti. V európskom romantizme bol únik do prírody, k jednoduchému, prostému a zbožnému ľudu únikom od dobovej spoločenskej a historickej reality, bol prejavom dobovej módy.[39] To, čo v západnom romantizme bolo exotickým únikom, to sa v slovenskej romantickej tvorbe stalo súčasťou tvorenia národnej identity.[40] Romantický únik sa v slovenských podmienkach stal súčasťou štúrovského plebejského mýtu a mýtu o anti-európskosti Slovanov.[41] Na týchto mýtoch postavil aj Samo Chalupka konfrontáciu „prírodných“ slovanských junákov s vyspelou západnou kultúrou a bohatstvom rímskeho veliteľa, ktorý si chce podmaniť slovanskú zem.

Okrem prírodných prvkov vlasť Chalupkových hrdinov dodatočne vymedzujú hroby predkov. Romantici považovali spráchnivené kosti za zrno, ktoré vo vhodnom čase vstane z mŕtvych. Národ bol pre nich jednotou minulých, súčasných a budúcich pokolení.[42] Preto hroby v romantizme spájajú minulosť s budúcnosťou, sú znameniami dávnej slávy a predpoveďou nových, lepších čias. V skladbe Mor ho! beznádejne bojujúci junáci pociťujú novú silu, keď si spomenú na „v čistom poli dedov posvätné mohyly: (…), ktorých meč divých vrahov odrážal nápady. / Ich popoly dávno už čierna zem tam kryje, / ale ich meno posiaľ v piesni ľudu žije.“ Od tohto momentu už nebojujú iba za seba a za svoj rod, ale aj v mene sakralizovanej minulosti: „sláva zašlých vekov junáka oviala, / a duša jeho svätým ohňom splápolala“. Lebo podľa romantickej koncepcie dejín musí národ podstúpiť sebažertvu, aby sa mohol narodiť na plnenie budúcich úloh. Smrť je iba prechodným štádiom, nevyhnutným na uskutočnenie dôležitého osudového poslania. Chalupka chce týmto ukázať, aký význam môžu mať dejiny pre aktuálny národný zápas. Ako mytologizovaná história môže vplývať na aktuálne dianie. „Ve vztahu k minulosti mohla mystifikace dát vzniknout takovému obrazu dávné národné kultury, který by byl argumentem pro přítomnost.“[43] Prírodný mýtus v tejto Chalupkovej skladbe slúži nielen ako argument pre herderovskú ideu dejinnej misie Slovanov, čiže aj Slovákov, ale aj pre silnú slovanskú (tatranskú) totožnosť slovenského národa.

Slovanský mýtus

Samo Chalupka zobrazuje v speve Mor ho! miesto Slovákov v dobovom (slovanskom a neslovanskom) svete v súlade s mytologizovanou koncepciou národných dejín, ktorú prezentovali nielen Ján Kollár a Ján Hollý, ale aj Ľudovít Štúr. Hoci zobrazených hrdinov pomenúva „Sloväni“, zobrazuje dobovú idealizovanú predstavu o slovenskom území a slovenskom ľude. V slovenskom romantizme bolo totiž bežné používanie pomenovania Slovan vo význame Slovák: „prelínanie pojmov slovanský/slovenský bolo v slovenskom prostredí späté s pôsobením slovanského mýtu a nijako nespochybňovalo národnú identitu Slovákov“.[44] Slovanská totožnosť bola súčasťou slovenskej národnej identity a slovenského národného programu.[45] U Chalupku vystupuje ako ďalší ochranný faktor. Spoločenská organizovanosť má dodatočne potvrdzovať identitu jeho junákov: „Slovenský rod ich poslal.“ Odvolávanie sa na archaickú organizáciu slovanských kmeňov má byť náhradou za neprítomnú uvedomelú modernú občiansku spoločnosť. Preto hrdinovia zo skladby Mor ho! potvrdzujú svoju spolupatričnosť okrem iného i vzhľadom („zdalo by sa ti, že ich jedna mater mala“), a takisto odvážnou konfrontáciou s rímskym útočníkom. V príhovore k rímskemu cárovi predstavujú sakralizovaný mravný zákon spoločnosti, ktorú reprezentujú: „Pravda, bohy vydaná, káže nám Slovanom: / pána mať je neprávosť a väčšia byť pánom. / A človek nad človeka u nás nemá práva: / sväté naše heslo je: Sloboda a sláva!“ Oskár Čepan nachádza v tomto vyznaní Chalupkovu mravnú podporu poľským povstalcom z roku 1863. Podľa mňa je to tiež prejav romantického presvedčenia, že „skutočný zákon netvorí vláda, kráľ či spoločnosť (…), ale že existujú isté trvalé, večné, nemenné pravidlá, na ktorých musí spočívať ľudský život, ktorých dodržiavanie robí ľudí mravnými, spravodlivými a dobrými“.[46] Takéto nemenné morálne pravidlá mali podľa Chalupku pochádzať z ideálnej slovanskej ríše, ktorá bola monolitná, sociálne nerozdelená, čiže v tomto význame ľudová.[47]

V Chalupkovej mýtickej slovanskej, ľudovej krajine sa zastavil čas. Trvá nemenná, nadpozemská večnosť: „Svätoháj, stovekými zelený lipami, / v tajné tam lono túli bohov jeho chrámy. / A nad riekou biely dom, v ňom jeho rod milý / a v čistom poli dedov posvätné mohyly.“ Mýtický čas je časom sakrálnym. Je spojivom medzi posvätnou minulosťou a súčasnosťou. Aj slovanská/slovenská krajina je v Chalupkovom Mor ho! výrazne sakralizovaná. Na odlíšenie slovanského sveta od nepriaznivého neslovanského nadobúda všetko, čo je slovanské, mravnú presvedčivosť a prapôvodnú silu.[48] Všetko neslovanské je slabé, nízke a nemravné. Básnikovi junáci sú v tomto zosobnením herderovského mýtu o mierumilovnosti a vyvýšenosti slovanského kmeňa nad ostatnými európskymi národmi. Oproti agresorom stelesňujú prírodné a božie zákony. Považujú sa za nástroj v božích rukách a sú presvedčení o svojej pravde a nevine. Vždy vedú iba spravodlivý, teda obranný boj, nikdy nenapádajú iných: „Zvyk náš je nie napadať cudzie vlasti zbrojom: / Slovän na svojom seje, i žne len na svojom; / cudzie nežiada.“[49] Agresivita je podľa tejto koncepcie znamením občiansky, politicky a kultúrne vyspelých národov, čiže ako tvrdil Ľ. Štúr, takých, ktoré buď zahynuli, alebo sú na ceste do záhuby.[50] Mladý slovenský národ, člen slovanskej rodiny, podľa slovanského mýtu neskazenej výdobytkami civilizácie, môže vždy rátať s Božou pomocou, lebo sa nespreneverili jeho zákonom a príkazom.[51] Kultúrna a občiansko-politická nevyspelosť sú podľa daného mýtu výhodou, zbraňou v rukách spravodlivých „prírodných“ hrdinov a šancou nielen dobehnúť, ale aj predbehnúť civilizačne vyspelejšie západné národy.

Ako hovorí M. Bobrownicka, mýtus antieurópskosti Slovanov vznikol na posilnenie vlastného sebavedomia a ako obrana voči cudzím vplyvom. Antieurópskosť Slovanov bola najsilnejšie prízvukovaná ruskými slavianofilmi. Chceli dať všetkému, čo bolo označované ako domáce, vo všeobecnosti slovanské, sakrálny význam, súčasne kompromitujúc neslovanskú Európu, ktorú v každom ohľade ukazovali ako protiklad.[52] Podobný vzťah k neslovanskému útočníkovi má aj autor skladby Mor ho! „Pán Ríma“ je v Chalupkovej básni zobrazený ako pyšný a zbabelý. Považuje sa za vládcu nad celým svetom: „som pán Rímu, a Rím je pán svetu“, ale uniká z čestného boja s reprezentantmi slovanského mýtu: „zbroje sa bojí podlá duša: / a tu ti o slobodu dobrý ľud pokúša, / Skočil medzi stráž svoju cár bledý od strachu: / a zlatý jeho stolec už sa váľa v prachu.“ Priepasť medzi zdravým, mravným a náboženským slovanským rodom a pyšným, skazeným, nemravným neslovanským svetom vyjadruje nielen monológ slovanských poslov, ale najmä ich boj, ktorý básnik označuje ako slovanskú odvetu za rímsku pýchu („To ti na rímsku pýchu slovänská odveta“). V zrážke s presilou rímskych agresorov Chalupkovi bojovníci sú si vedomí toho, že fyzicky nemôžu zvíťaziť. Vrhajú sa však do nerovného boja, aby vlastnými životmi zachránili česť svojho národa. Dávajú „seba v obeť svätú za svoj národ“ a hynú „sťa víťazi“. Krv týchto junákov posväcuje miesto, na ktorom padli. Keďže padli na pohraničí, hranica slovanskej vlasti sa dodatočne stáva hranicou medzi sacrum (slovanské/slovenské územie) a profanum (neslovanský, západný svet).[53] V súlade s romantickou ideológiou aj krv slovenských synov, ktorú „zem slovenská pije“, má obrodzujúcu moc. Táto moc je o to väčšia, o čo nevinnejšie sú obete, preto Chalupka, podobne ako iní európski romantici, viackrát volá: „škoda, večná škoda / tých slovenských detí!“ V jazyku hrdinskej lyriky a romantickej logiky dejín všetci, ktorí padli v spravodlivom boji, sú označovaní ako víťazi. Preto aj Chalupkovi Sloväni zahynuli „sťa víťazi“, lebo „za česť rodu padli v boji svätom“. Uvedomuje si to aj rímsky cár, ktorý „s okom sklopeným na bojišti stojí (…) / Azda tých padlých Slovänov sa bojí?“ Slovanskí bojovníci totiž neprestávajú bojovať ani po smrti: „Už nežije, a ešte hrozí tá tvár bledá, / tá ruka zmeravená meč odjať si nedá.“ Ako reprezentanti mýtu vyvoleného národa nemôžu úplne zahynúť, ako nemôže zahynúť idea, ktorú stelesňujú. Nedovoľuje im to ich nábožensko-prírodný pôvod a mýtické ponímanie dejín v romantizme, v ktorom je opozícia slávna minulosť – strastiplná súčasnosť doplňovaná obrazom budúceho národného zmŕtvychvstania.[54]

Hrdinský mýtus

Samo Chalupka ako zástanca slovenského romantického historizmu vyhľadával a básnicky stvárňoval také udalosti, ktoré mali potvrdzovať historickú existenciu slovenského národa a mohli by byť zdrojom národnej hrdosti a mravnej sily. Ako hovoria M. Janion a M. Żmigrodzka, romantici delili skutočnosť na „dávnosť“ a súčasnosť. Dávnosť zobrazovali ako vznešenú, žiarivú, nadšenú pre veľké veci, súčasnosť ako obyčajnú a prozaickú, ktorú môže zachrániť iba spomínanie na minulosť a príprava na budúcnosť. Romantickí tvorcovia boli fascinovaní heroickou minulosťou, plnou vášní a túžob po veľkých cieľoch. Zosobnením takejto minulosti bol pre nich najmä stredovek, ktorý dávali do protikladu k vlastnej dobe civilizácie a mŕtveho rozumu (t. j. 18. a 19. storočie). Preto malo pre nich taký veľký význam všetko, čo dosvedčovalo hrdinskosť a nádherné rytierske činy ich predkov.[55] M. Janion a M. Żmigrodzka ďalej uvádzajú, že romantická pravda o minulosti bola mystifikáciou, prekrúcaním starých kroník a doplňovaním ústnej tradície.[56] Garanciou tejto pravdy mal byť pocit totožnosti s minulosťou. Minulosť bola vnímaná ako metafora súčasnosti. Maskujúci historizmus mal dávať pocit nepretržitosti dejín a z minulosti robiť súčasť súčasnosti.[57]

Prínosom romantizmu bolo aj to, že romantici vnímali dejiny ako proces, na ktorom sa zúčastňujú všetci (nie iba šľachta), to znamená, že podľa nich mal každý možnosť spolutvoriť dejiny a zúčastňovať sa na veľkých veciach. Hoci romantickí tvorcovia „prevzali dedičstvo heroických a bohatierskych mýtov z antických grécko-rímskych eposov (…), nadchýnali sa pôvabmi rytierskej poézie feudálneho stredoveku a neodvrhli úplne ani klasicistický epos“,[58] výrazne demokratizovali hrdinu. Hrdina musel mať však také cnosti a vyznačovať sa takou duševnou šľachetnosťou (miesto rodovej), aby bol schopný plniť výnimočné úlohy. „O mravnom víťazstve nerozhodovalo totiž iba vojenské víťazstvo, ale aj veľkosť duševného úsilia a veľkosť obety, ktorá mala pre romantikov takisto dejinotvornú hodnotu.“[59]

Ján Kollár tvrdil, že keď chýbajú historické svedectvá, treba ich vytvoriť a napísať.[60] V tomto duchu pokračoval aj Samo Chalupka, ktorý chcel dať svojmu národu veľkolepú minulosť, aby sa mohol podieľať na tvorení jeho modernej národnej totožnosti. Vhodné námety našiel v starovekých a stredovekých dejinách,[61] ako aj v neskorších protitureckých bojoch. K svojim básnickým dielam písal aj podrobné historické komentáre, ktoré mali zvierohodňovať a historicky ukotviť jeho fiktívne príbehy. Oskár Čepan označuje Sama Chalupku za predstaviteľa nového historizmu, lebo obrátil pozornosť na anonymných zosobňovateľov etnickej kontinuity, na reprezentantov tzv. „ahistorického“ kontextu slovenskej histórie.[62] Podľa V. Kochola je Chalupka „jedným z najľudovejších slovenských básnikov“,[63] lebo „jeho hrdinovia sú (…) iba prostými ľuďmi z národnej pospolitosti, ktorí sami, bez pátosu a velikášstva hrdinne odporujú utláčateľom“.[64] Slovenskí romantici urobili z ľudu „prirodzené bytie národa“.[65] Byť príslušníkom ľudu znamenalo stať sa v istom zmysle príslušníkom národnej a v širšom význame aj slovanskej elity. Preto v skladbe Mor ho! prívlastok „slovänskí“ môže byť významovo stotožňovaný s „ľudovým“.[66] A to aj napriek tomu, že básnik explicitne nepomenúva svojich hrdinov ako ľudových, ale hovorí, že sú to „orli z Tatry“, „cudzí víťazi, každý v jasnej zbroji“, „slovänskí poslovia“, „Slovän“, „junák“, „družina slovänská“, „slovänské deti“, „tá naša rodinka, tá slovänská čata“, „našina“, „brať“, „detva“, „synovia“ (Tatry). V slovenskom romantizme neprítomnosť ľudového pôvodu znamenala a priori mravnú nedokonalosť hrdinu a nepriateľstvo voči slovenskému národu, a to nielen u romantických tvorcov, ale aj u neskorších bádateľov ich diel. Bez ohľadu na to, že v skutočnosti ľud je ahistorický a národne indiferentný,[67] a ľudovosť znamená stagnáciu, tradicionalizmus a duševnú lenivosť.[68] Na účely plebejského mýtu boli kreované postavy, ktoré nemali žiadne prežívajúce vnútro (subjekt), iba plnili ľudovo-národnú reprezentatívnu funkciu. „Nacionalizmus si (…) vyžadoval vidieť vlastných hrdinov v čo najpriaznivejšom osvetlení,“[69] preto ich zbavoval individuality a premieňal na bojovníkov, aby ich mohol včleniť do panteónu národných hrdinov. Základným znakom takýchto hrdinov je to, že sú „ako jeden všetci“.[70] Svojím vzhľadom, na ktorý sú napojené národné a náboženské významy, majú jednoznačne prezentovať dobovo vysoko hodnotenú kategóriu stredu ako protipól voči všetkým, ktorí nie sú v „národnom strede“. Reprezentatívny typ ľudového víťaza zjednocujú v romantických historických spevoch viaceré stelesnenia romantického kresťanského rytiera, t. j. bojovníka, ktorý na účely plebejského mýtu dostáva podobu ľudového šuhaja, zbojníka (ako o tom svedčí bohatá jánošíkovská tradícia), valacha či rozprávkového Popolvára.[71] Tieto postavy sú približované (okrem signifikantného vzhľadu) najmä prostredníctvom obrazov z ich života, hrdinských činov alebo znášaného utrpenia, ako svätci v hagiografickej literatúre. Podľa M. Pišúta takýto „hrdina svätec sa dostáva do rozporu so svojím pohanským či polopohanským prostredím, žije iným životom, hlása inú mravnosť a inú vieru. Jeho hrdinstvo je v tom, že odolá lákadlám prostredia, že sa nedá odvrátiť od svojej cesty, že napokon podstúpi i mučenícku smrť pre svoje presvedčenie.“[72]

Chalupkovi hrdinovia bojujú s nepriateľmi vlasti, národa a viery. Prišli na hranicu slovanskej vlasti, aby odovzdali rímskemu vladárovi svoje posolstvo. V ich postoji je hrdosť, sebavedomie a presvedčenie o svojej mravnej sile: „a pred cárom družina neveliká stojí: / sú to cudzí víťazi, každý v jasnej zbroji (…) / Slovenský rod ich poslal, zo slávneho snemu, / aby išli s pozdravom k cárovi rímskemu. / Oni čelom nebijú, do nôh nepadajú: / Taká otroč neznáma slovenskému kraju; / lež božie dary nesú, chlieb a soľ, cárovi / a smelými sa jemu primlúvajú slovy.“

V súlade so slovanským mýtom rímsky veliteľ je zobrazovaný ako predstaviteľ svetskej moci. Naši, v západnej civilizácii „neznámi víťazi“ sú predstaviteľmi mravných síl, ktoré nepochádzajú z tohto sveta. Stelesňujú romantický „duch národa“ a s ním prírodné a božie zákony, preto v každom ohľade prevyšujú agresorov. Rímskych bojovníkov básnik označuje: „tuhí to paholci“ a slovenských „rastom sú ako jedle, pevní ani skala“. Oni musia prevyšovať Rimanov, lebo stelesňujú mýtickú prírodnú a božskú absolútnosť. Mytologizovaný „tatranský“ pôvod má, podľa tejto logiky, väčšiu hodnotu ako spoluúčasť na vyspelej západnej kultúre. Konanie týchto hrdinov je skrz-naskrz romantické, čo okrem iných dokázal už O. Čepan. Neriadia sa rozumom, ale vlastným etickým kódexom. Vedia, že nezachránia vlasť, ale vrhajú sa do boja, lebo rímsky cár pošliapal česť ich národa. Tak nekonajú predstavitelia ľudu, ľud nehazarduje, ale hľadá si bezpečnú skrýšu. Tak konajú rytieri alebo romantickí šialenci. Pravdepodobne jedným z nich bol v tridsiatych rokoch 19. storočia aj Samo Chalupka. Preto jeho slovanskí hrdinovia nerokujú s útočníkom, ale dávajú mu podmienku, buď prijme ich pohostinnosť, uctí si ich tradíciu a zanechá svoje úmysly, alebo sa presvedčí, že: „meče máme i my: / a poznáš, že narábať dobre vieme s nimi“. Ich nerozvážny boj je príkladom romantického nerátania s vlastnými reálnymi možnosťami v snahe uskutočniť ideálne ciele. Mohli by sme v ňom nájsť odraz Mickiewiczovej výzvy: „Mierz siły na zamiary, nie zamiar podług sił.“[73] Hazardný čin týchto bojovníkov „v záujme ideálov slobody“[74] je v ostrom protiklade voči tradovanej Chalupkovej „pragmatickosti“. Odkaz tohto beznádejného boja má strhnúť potomkov k nekompromisnému zápasu: „Mor ty len a voľ nebyť ako byť otrokom.“ Je to rytiersky postoj, ktorý káže bojovať do konca, nevzdávať sa a nezúfať. Takéto správanie bolo v romantizme zahrnuté najväčšou úctou. Záchrana cti bola dôležitejšia ako záchrana života. Hrdinská smrť mala väčšiu hodnotu než život naplnený tichou usilovnou prácou. Lebo, ako tvrdil A. Mickiewicz, aj neúspešné národné zápasy sú dlho uchovávané v kolektívnej pamäti a mimoriadne integrujú národ.[75] Nie je pravdou, že v konaní Chalupkových hrdinov niet pátosu, ako to tvrdí V. Kochol.[76] V tomto prípade treba súhlasiť s názorom O. Čepana: „Epicky objektívny a historickým kostýmom zaodetý hrdina Chalupkovej poézie ako prototyp ‚naivnej zmužilosti‘ samého básnika má psychický habitus romantického subjektu z tridsiatych rokov 19. storočia. Nie je to Popolvár, ktorý v kúte čaká na svoj čas. Je to Valibuk, domáhajúci sa silou svojho práva. V junáctve tohto hrdinu básnik zobrazil ideál kolektívneho hrdinstva generácie Mladého Slovenska, a tým aj svoje ciele.“[77]

V konaní Chalupkových poslov nenájdeme ľudovú bojazlivosť, ale vysoko kultivovaný pocit národnej cti a hrdosti. Sú elitným spolkom národných šuhajov, ktorí prevyšujú nepriateľov svojou morálkou a pokorou. Ich „prírodný“, „tatranský“ rodokmeň je exkluzívnejší od svetského, hoci aj panského pôvodu ich nepriateľov. Ich hradmi a zámkami sú tatranské skaly. Ich základnú výzbroj tvorí kresťanská viera, telesné spojenie s nezničiteľnou prírodou a vernosť národu a panovníkovi, ktorý sa často vyskytuje aj v iných Chalupkových skladbách. Postava kráľa je vo väčšine prípadov zbavená mena a základných prívlastkov, je vytrhnutá z histórie a z krajiny. Je to básnická figúra, ktorá má dodatočne historicky ukotviť slovenský národ. Má dodatočne potvrdzovať, že slovenský národ nie je iba regionálnym etnikom, ale že je historickým národom. Hrdinský zápas Chalupkových junákov má byť impulzom k národnej integrácii a mobilizácii v ťažkých porevolučných rokoch. Lebo národom sa v romantizme môže nazývať iba taká spoločnosť, ktorá má vytýčené konkrétne ciele a svoju dejinnú misiu.[78]

Revízia revízie

Revidujúc typologické zaradenie Chalupkovej tvorby na pomedzí klasicizmu a romantizmu, Oskár Čepan revidoval aj vlastné názory. V štúdii Romantizmus Sama Chalupku umiestňuje tohto básnika na pomedzí pragmatického a mesianistického prúdu slovenského romantizmu, konštatujúc, že Chalupka „napriek vnímavosti k všetkému, čo sa odohralo v romantickej Bratislave, Štiavnici, Levoči a inde, nepodľahol metafyzickým dôsledkom mesianizmu, akokoľvek práve táto línia tvorila podložie jeho raných literárnych cieľov. Rovnako sa neprispôsobil ani tzv. pragmatickému kurzu romantizmu, presadzovanému v Štúrovom okruhu.“[79] Ďalej píše: „Samo Chalupka je vo vývinovom kontexte slovenského romantizmu aj ‚pragmatikom‘ aj ‚mesianistom‘. Pragmatická, spoločenskú a politickú prax zohľadňujúca stránka veci bola integrálnou súčasťou romantického mesianizmu tridsiatych rokov. Aforisticky povedané, Chalupka bol ‚pragmatickým mesianistom‘ východiskových romantických ideálov, ktoré presadzoval cez spoločenskú prax.“[80] V závere štúdie venovanej aj skladbe Mor ho! Čepan hovorí: „Toto Chalupkovo reprezentatívne dielo, vybudované na súčinnosti významotvorných a významovonosných prvkov celej jeho predchádzajúcej tvorby odzrkadľuje aj obe základné tendencie slovenského romantizmu – jeho slovanskomesianistickú a národnopragmatickú verziu v ich východiskovom vzťahu.“[81]

O nepresnom definovaní slovenského mesianizmu a o jeho mylnom spájaní s ideou národnej misie viackrát písala J. Goszczyńska, ktorá súčasne poukázala aj na neoprávnenosť delenia slovenskej literatúry na slovanskomesianistickú a národnopragmatickú.[82] Oskár Čepan v snahe rehabilitovať význam mesianizmu pre slovenskú literatúru nazval aj Chalupku mesianistom, resp. zaradil ho na hranicu mesianizmu a pragmatizmu. V tomto zaradení však vidieť istú rozkolísanosť, akési pochybnosti. To poukazuje na to, že Čepan nebol plne presvedčený o správnosti tohto zaradenia. Samo Chalupka nie je mesianistickým tvorcom. V jeho diele chýbajú základné znaky mesianizmu, ako ich určil napr. A. Walicki.[83] Chalupka je zástupcom slovenského romantického historizmu a hrdinskej poézie. V jeho textoch nie je mesianizmus, ale „pátos voľnostných túžob svojej generácie a vlastný podiel na ich uskutočňovaní“.[84] Prostredníctvom romantického historizmu sa snažil dokázať historickú kontinuitu svojho národa. Využíval celú paletu dobových mýtov, aby sa mohol pričiniť k posilneniu slovenskej kolektívnej totožnosti. Jeho vedomé spoluvytváranie národnej mytológie a mytologizovanej histórie poukazuje, že nebol imúnny voči požiadavkám a tvrdeniam Ľudovíta Štúra, ako to hovorí O. Čepan,[85] ale že si bol vedomý, že slovenský tvorca má nielen spoluvytvárať národnú kultúru, ale súčasne a možno predovšetkým má tvoriť národnú identitu, má realizovať program obrodenia slovenského národného povedomia v širokých vrstvách národne ľahostajného ľudu.

Mor ho! je dôkazom toho, ako veľmi sa Chalupka chcel podieľať na vytváraní slovenskej národnej predstavivosti o dejinách, súčasnosti a najmä národnej budúcnosti.[86] Chcel usmerňovať myslenie a konanie svojho národa. Vedel, že poézia môže nabádať k činu.[87] Poznal silu slova a vedel, ako ho využiť pre národné dianie. Chcel stvárniť veľkolepú národnú históriu, no v skutočnosti sa stal spolutvorcom slovenskej národnej mytológie.

IRENA BILIŃSKA

Vydania

CHALUPKA, Samo: Mor ho! In: Sokol, 1864, č. 1, s. 66-72.

CHALUPKA, Samo: Spevy Sama Chalúpky. Banská Bystrica : Eugen Krčméry, 1868.

CHALUPKA, Samo: Básnické dielo. Bratislava : SVKL, 1952.

CHALUPKA, Samo: Básnické dielo. Bratislava : Tatran, 1973.

CHALUPKA, Samo: Dielo. Bratislava : Tatran, 1979.

Pramene

HURBAN, Jozef Miloslav: Slovensko a jeho život literárny. In: Slovenské pohľady, roč. 1, 1846, č. 1, s. 1-14.

KOLLÁR, Ján: Dielo II. Prózy. Bratislava : Tatran, 2001.

ŠTÚR, Ľudovít: O poézii slovanskej. Martin : Matica slovenská, 1987.

Literatúra

BARTHES, Roland: Mit i znak. Warszawa : PIW, 1970.

BERLIN, Isaiah: Korzenie romantizmu. Wykłady Mellonowskie w zakresie sztuk pięknych wygłoszone w Narodowej Galerii Sztuki w Waszyngtonie. Poznań : Zysk i S-ka Wydawnictwo, 2004.

BOBROWNICKA, Maria: Narkotyk mitu. Kraków : Universitas, 1995.

BRTÁŇ, Rudo: Samova Chalupkova báseň Mor ho! Liptovský Mikuláš, 1942.

BRTÁŇ, Rudo: České prvotiny vo vývine Chalupkovej poézie. In: Samo Chalupka (1812 – 1883). Zborník materiálov z vedeckej konferencie. Banská Bystrica : ERPO, 1983, s. 34-53.

BRTÁŇ, Rudo: Poézia básnika Sama Chalupku. In: Samo Chalupka Dielo. Bratislava : Tatran, 1979, s. 9-19.

ČEPAN, Oskár: Osobné kontexty Chalupkovej poézie. In: Romboid, roč. 18, 1983, č. 9.

ČEPAN, Oskár: Romantizmus Sama Chalupku. In: BORGUĽOVÁ, J. (ed.) Samo Chalupka (1812 – 1883). Zborník materiálov z vedeckej konferencie. Banská Bystrica : LHM, 1983, s. 54-82.

ČEPAN, Oskár: Chalupkov ideál „naivnej zmužilosti“. In: Slovenská literatúra, roč. 41, 1994, č. 5-6, s. 339-359.

DUPKALA, Rudolf: Ideologické kontexty chápania slovenskej mytológie v dejinách slavistiky. In: IVANTYŠYNOVÁ, T. (ed.): Veda a ideológia v dejinách slavistiky. Bratislava : Vydavateľstvo SAV, 1998.

GOSZCZYŃSKA, Joanna: Problem mesjanizmu w słowackiej literaturze romantycznej. In: Z polskich studiów slawistycznych. Seria VIII. Warszawa, 1992, s. 46-51.

GOSZCZYŃSKA, Joanna: Myśl mesjanistyczna w literaturze słowackiej. In: Sławni i zapomniani. Studia z literatury czeskiej i słowackiej. Warszawa : UW ISZiP, 2004, s. 9-19.

GOSZCZYŃSKA, Joanna: Idea posłannictwa narodowego w polskim i słowackim mesjanizmie. In: Kategoria narodu w kulturach słowiańskich. Zost. T. Dąbek-Wirgowa i A. Makowiecki. Warszawa, 1993, s. 95-101.

GOSZCZYŃSKA, Joanna: Synowie słowa. Myśl mesjanistyczna w słowackiej literaturze romantycznej. Warszawa : Wydawnictwa Uniwersytetu Warszawskiego, 2008.

GOSZCZYŃSKA, Joanna: Tatry w dziewiętnastowiecznym sporze o słowacką tożsamość narodową. In: GOSZCZYŃSKA, J. (ed.) Problemy tożsamości kulturowej w krajach słowiańskich 3 (Jej znaki i symbole). Warszawa : Wydawnictwa Uniwersytetu Warszawskiego, 2005.

HENSEL, Leszek: Mit początku w literaturze słowackiej i węgierskiej okresu odrodzenia narodowego. In: BOBROWNICKA, M. (ed.): Mity narodowe w literaturach słowiańskich. Kraków : Uniwersytet Jagielloński, 1992.

IVANTYŠYNOVÁ, Tatiana: „Slovanský národ“ Jána Kollára. In: IVANTYŠYNOVÁ, T. (ed.): Ján Kollár a slovanská vzájomnosť. Genéza nacionalizmu v strednej Európe. Bratislava : SDK SVE, 2007, s. 50-59.

JANASZEK-IVANIČKOVÁ, Halina: Mit szturowski wczoraj i dziś. In: Pamiętnik Słowiański, roč. 26, 1976, s. 65-93.

JANASZEK-IVANIČKOVÁ, Halina: Mit narodowy we współczesnych literaturach zachodniosłowiańskich. In: Misjonarze i konsumenci. Literatura i wartości w krajach słowiańskich. Katowice : Wydawnictwo Śląsk, 1987.

JANION, Maria: Gorączka romantyczna. Kraków : Universitas, 2000.

JANION, Maria: Niesamowita Słowiańszczyzna. Fantazmaty literatury. Kraków : WL, 2006.

JANION, Maria – ŻMIGRODZKA, Maria: Romantyzm i historia. Gdańsk : słowo/obraz terytoria, 2001.

KOCHOL, Viktor: Poézia Štúrovcov. Bratislava : Vydavateľstvo SAV, 1955.

KOCHOL, Viktor: Vyvrcholenie obrodeneckej literatúry. In: Dejiny slovenskej literatúry II. Bratislava : Vydavateľstvo SAV, 1960.

KOLBUSZEWSKI, Jacek: Przestrzenie i krajobrazy. Wrocław : Oficyna Wydawnicza Sudety, 1994.

KOVÁČ, Dušan: Slovenská identita v historickom procese. In: Kto sú Slováci? História, kultúra, identita. Kraków : Drukarnia i Studio „Pasaż“, 2006.

KOVÁČIK, Ľubomír: Samo Chalupka. In: Obraznosť v poézii slovenského romantizmu. Banská Bystrica : UMB, 1997, s. 10-13.

KOVÁČIK, Ľubomír: Mytologizmus v slovenskom literárnom romantizme. Banská Bystrica : UMB, 2003.

KLÁTIK, Zlatko: Variabilita hrdinskej epiky v slovanskom romantizme. In: Slovenský a slovanský romantizmus. Bratislava : Veda, 1977, s. 147-187.

KRAUS, Cyril: Slovenský literárny romantizmus. Martin : Vydavateľstvo Matice slovenskej, 1999.

KREKOVIČ, Eduard – MANNOVÁ, Elena – KREKOVIČOVÁ, Eva (eds.): Mýty naše slovenské. Bratislava : AEP, 2005.

KREKOVIČOVÁ, Eva: Mýtus plebejského národa. In: KREKOVIČ, Eduard – MANNOVÁ, Elena – KREKOVIČOVÁ, Eva (eds.): Mýty naše slovenské. Bratislava : AEP, 2005, s. 86-93.

KRČMÉRY, Štefan: Dejiny literatúry slovenskej II. Bratislava : Tatran, 1976.

KULAK, Teresa: Mit narodowej siły polskiego ludu. In: Polskie mity polityczne XIX i XX wieku. Wrocław : Wydawnictwo Uniwersytetu Wrocławskiego, 1994, s. 153-166.

LIPATOW, Aleksander W.: Wspólnota słowiańska: historyczne reinkarnacje i metodologiczne interpretacje idei. In: Wielkie mity narodowe Słowian. Materiały do dyskusji panelowej towarzyszące konferencji „Język, literatura i kultura Słowian – dawniej i dziś III“. Poznań, 1999.

MACURA, Vladimír: Znamení zrodu. Praha : H & H, 1995.

MAJEREK, Rafał: Pamięć mit tożsamość. Słowackie procesy autoidentyfikacyjne w okresie odrodzenia narodowego. Kraków : Wydawnictwo Uniwersytetu Jagiellońskiego, 2011.

MANNOVÁ, Elena: Mýty nie sú slovenským špecifikom (Úvod). In: KREKOVIČ, Eduard – MANNOVÁ, Elena – KREKOVIČOVÁ, Eva (eds.): Mýty naše slovenské. Bratislava : AEP, 2005, s. 7-18.

PICHLER, Tibor: Národovci a občania: o slovenskom politickom myslení v 19. storočí. Bratislava : Veda, 1998.

PIŠÚT, Milan: Samo Chalupka, jeho život a dielo. In: Slovenské pohľady, roč. 26, 1953, s. 392-407.

PIŠÚT, Milan: Romantizmus v slovenskej literatúre. Bratislava : Slovenský spisovateľ, 1974.

Samo Chalupka (1812 – 1883). Zborník materiálov z vedeckej konferencie. Banská Bystrica : ERPO, 1983.

PYNSENT, Robert B.: Pátrání po identitě. Praha : H & H, 1996.

SUCHOŃ, Barbara: Kollárowski mit Słowiańszczyzny. In: BOBROWNICKA, M. (ed.): Mity narodowe w literaturach słowiańskich. Kraków : Uniwersytet Jagielloński, 1992, s. 89-94.

ŠMATLÁK, Stanislav: Stopäťdesiat rokov slovenskej lyriky. Bratislava : Tatran, 1971.

TOPOLSKI, Jerzy: Historiografia jako tworzenie mitów i walka z nimi. In: Ideologie, poglądy, mity w dziejach Polski i Europy XIX i XX wieku. Zostavili Jerzy Topolski, Witold Molik, Krzysztof Makowski. Poznań : UAM, 1991, s. 243-254.

TROJANOWICZOWA, Zofia: Romantyzm od poetyki do polityki. Interpretacje i materiały. Kraków : Universitas, 2010.

WALICKI, Andrzej: Filozofia i mesjanizm. Warszawa : PIW, 1973.

WITKOWSKA, Halina: Słowiański mit początku. In: Pamiętnik Literacki, roč. 60, 1969, č. 2, s. 3-39.

ŻMIGRODZKA, Maria: Mit – podanie – historia. In: Problemy polskiego romantyzmu II. Wrocław : Ossolineum, 1974.

---

[1] ČEPAN, Oskár: Osobné kontexty Chalupkovej poézie. In: Romboid, roč. 18, 1983, č. 9, s. 26.

[2] KRAUS, Cyril: Samo Chalupka. In: Slovenské pohľady, roč. 99, 1983, č. 5.

[3] ČEPAN, O., c. d., s. 26.

[4] Tamže.

[5] Tamže, s. 27.

[6] Napr. KRČMÉRY, Štefan: Výber z diela 5. Bratislava : SVKL, 1957, s. 281-389.

[7] KOCHOL, Viktor: Poézia Štúrovcov. Bratislava : Vydavateľstvo SAV, 1955, s. 383.

[8] Tamže, s. 67.

[9] ČEPAN, O., c. d., s. 27.

[10] Tamže.

[11] Tamže.

[12] Tamže.

[13] ČEPAN, Oskár: Romantizmus Sama Chalupku. In: Samo Chalupka (1812 – 1883). Zborník materiálov z vedeckej konferencie. Banská Bystrica : LHM, 1983, s. 54-82; ČEPAN, Oskár: Osobné kontexty Chalupkovej poézie, c. d., s. 27; ČEPAN, Oskár: Chalupkov ideál „naivnej zmužilosti“. In: Slovenská literatúra, roč. 41, 1994, č. 5-6, s. 339-359.

[14] BRTÁŇ, Rudo: Samova Chalupkova báseň Mor ho! Liptovský Mikuláš : Tranoscius, 1942.

[15] ČEPAN, Oskár: Osobné kontexty Chalupkovej poézie, c. d., s. 29.

[16] ČEPAN, Oskár: Chalupkov ideál „naivnej zmužilosti“, c. d., s. 339. Na zámenu úlohy dejinnej misie národa s mesianizmom v slovenskej literárnej histórii ako prvá poukázala GOSZCZYŃSKA, Joanna: Problem mesjanizmu w słowackiej literaturze romantycznej. In: Z polskich studiów slawistycznych. Seria VIII. Warszawa, 1992, s. 46-51.

[17] Pozri BOBROWNICKA, Maria: Narkotyk mitu. Kraków : Universitas, 1995, s. 7-44; Mýty naše slovenské. Bratislava : AEP, 2005, s. 86-94; Mity narodowe w literaturach słowiańskich. Kraków, 1992; DUPKALA, Rudolf: Ideologické kontexty chápania slovenskej mytológie v dejinách slavistiky. In: IVANTYŠYNOVÁ, T. (ed.): Veda a ideológia v dejinách slavistiky. Bratislava : Vydavateľstvo SAV, 1998, s. 182-187; Ján Kollár a slovanská vzájomnosť. Genéza nacionalizmu v strednej Európe. Bratislava : SDK SVE, 2007; JANASZEK-IVANIČKOVÁ, Halina: Mit szturowski wczoraj i dziś. In: Pamiętnik Słowiański č. 26 (1976), s. 65-93; GOSZCZYŃSKA, Joanna: Mit Janosika w folklorze i literaturze słowackiej XIX wieku. Warszawa : UW, 2001; HENSEL, Leszek: Mit początku w literaturze słowackiej i węgierskiej okresu odrodzenia narodowego. In: BOBROWNICKA, M. (ed.): Mity narodowe w literaturach słowiańskich. Kraków : Uniwersytet Jagielloński, 1992, s. 25-32; MAJEREK, Rafał: Pamięć mit tożsamość. Słowackie procesy autoidentyfikacyjne w okresie odrodzenia narodowego. Kraków : Wydawnictwo Uniwersytetu Jagiellońskiego, 2011, s. 69-77; BOBROWNICKA, Maria (ed.): Mity narodowe w literaturach słowiańskich. Kraków : Uniwersytet Jagielloński, 1992; ŻMIGRODZKA, Maria: Mit – podanie – historia. In: Problemy polskiego romantyzmu II. Wrocław : Ossolineum, 1974.

[18] Podľa názvu knihy Mýty naše slovenské. Bratislava : AEP, 2005.

[19] ČEPAN, Oskár: Osobné kontexty Chalupkovej poézie, c. d., s. 28.

[20] Poukazovali na to už Kollár, Hollý, Hurban.

[21] BOBROWNICKA, Maria: Narkotyk mitu, c. d.; JANASZEK-IVANIČKOVÁ, Halina: Mit szturowski wczoraj i dziś, c. d.; JANASZEK-IVANIČKOVÁ, Halina: Mit narodowy we współczesnych literaturach zachodniosłowiańskich. In: Misjonarze i konsumenci. Literatura i wartości w krajach słowiańskich. Katowice : Wydawnictwo Śląsk, 1987; GOSZCZYŃSKA, Joanna: Mit Janosika w folklorze i literaturze słowackiej XIX wieku, c. d.

[22] KREKOVIČ, Eduard: Predslov. In: Mýty naše slovenské. Bratislava : AEP, 2005, s. 5.

[23] MANNOVÁ, Elena: Mýty nie sú slovenským špecifikom (Úvod). In: Mýty naše slovenské. Bratislava : AEP, 2005, s. 12.

[24] JANASZEK-IVANIČKOVÁ, Halina: Mit szturowski wczoraj i dziś, c. d., s. 69.

[25] Tamže, s. 69-70.

[26] „Krajina, ktorá sa nazývala Slovenskom, bola definovaná veľmi neurčito ako krajina medzi Tatrami a Dunajom. Nemala ešte svoje hranice a neskôr, keď v súvislosti s Memorandom národa slovenského roku 1861 sa jeho autori pokúšali popísať toto územie, nebolo to veľmi úspešné a nebolo to vôbec ľahké, pretože Uhorsko, administratívne delené na stolice, nepoznalo pojem Slovensko.“ In: KOVÁČ, Dušan: Slovenská identita v historickom procese. In: Kto sú Slováci? História, kultúra, identita. Kraków: Drukarnia i Studio „Pasaż“, 2006, s. 59.

[27] O topografizácii slovenskej literatúry píše napr. KOLBUSZEWSKI, Jacek: Symbolika Tatr w słowackiej poezji romantycznej. In: KOLBUSZEWSKI, J.: Przestrzenie i krajobrazy. Wrocław : Oficyna Wydawnicza Sudety, 1994, s. 108. Semiotike Tatier sa venovali aj MACURA, Vladimír: Znamení zrodu. Praha : H & H, 1995, s. 185-187; GOSZCZYŃSKA, Joanna: Tatry w dziewiętnastowiecznym sporze o słowacką tożsamość narodową. In: GOSZCZYŃSKA, J. (ed.) Problemy tożsamości kulturowej w krajach słowiańskich 3 (Jej znaki i symbole). Warszawa : Wydawnictwa Uniwersytetu Warszawskiego, 2005, s. 7-25; MAJEREK, Rafał: Pamięć mit tożsamość. Słowackie procesy autoidentyfikacyjne w okresie odrodzenia narodowego. Kraków : Wydawnictwo Uniwersytetu Jagiellońskiego, 2011, s. 69-77.

[28] ELIADE, Mircea: Sacrum – mit – historia. Warszawa : PIW, 1970, s. 63.

[29] Tamže, s. 65.

[30] Všetky citáty zo skladby Mor ho! pochádzajú z vydania CHALUPKA, Samo: Mor ho! In: Básnické dielo. Bratislava : Tatran, 1973, s. 10-14.

[31] ŠMATLÁK, Stanislav: Stopäťdesiat rokov slovenskej lyriky. Bratislava : Tatran, 1971, s. 37.

[32] ELIADE, M., c. d., s. 66.

[33] „(…) všetky mytológie majú svätú horu, akýsi grécky Olymp v rôznych variantoch.“ In: ELIADE, Mircea: Traktat o historii religii. Warszawa : Książka i wiedza, 1966.

[34] JANION, Maria – ŻMIGRODZKA, Maria: Romantyzm i historia. Gdańsk : słowo/obraz terytoria, 2001, s. 20.

[35] Motív matky básnik preberá z diel Hollého a Kollára.

[36] ELIADE, Mircea: Sacrum – mit – historia, c. d., s. 142.

[37] Tamže, s. 162.

[38] Pre Hurbana sú Tatry „skamenelá, v tvrdej hmote vtelená idea Slovenska, lebo ta velebnosť, moc, sila, to ozornuo, to veličiznuo zrutno, ktoruo hľadí na Teba, kriesi v duchu slovenskom temný akýsi cit velikého povolania“. Cit. podľa HURBAN, Jozef Miloslav: Slovensko a jeho život literárny. In: Slovenské pohľady, roč. 1, 1846, č. 1, s. 1-14.

[39] BERLIN, Isaiah: Korzenie romantizmu. Wykłady Mellonowskie w zakresie sztuk pięknych wygłoszone w Narodowej Galerii Sztuki w Waszyngtonie. Poznań : Zysk i S-ka Wydawnictwo, 2004, s. 143-176.

[40] Pozri MACURA, Vladimír: Znamení zrodu. Praha : H & H, 1995, s. 185-187; tiež PYNSENT, Robert B.: Pátrání po identitě. Praha : H & H, 1996.

[41] BOBROWNICKA, Maria: Narkotyk mitu, c. d., s. 33-44.

[42] JANION, M. – ŻMIGRODZKA, M., c. d., s. 10.

[43] MACURA, V., c. d., s. 109.

[44] IVANTYŠYNOVÁ, Tatiana: „Slovanský národ“ Jána Kollára. In: Ján Kollár a slovanská vzájomnosť. Genéza nacionalizmu v strednej Európe. Bratislava : SDK SVE, 2007, s. 53.

[45] PIŠÚT, Milan: Romantizmus v slovenskej literatúre. Bratislava : Slovenský spisovateľ, 1974, s. 106.

[46] BERLIN, I., c. d., s. 185.

[47] BOBROWNICKA, Maria: Narkotyk mitu, c. d., s. 16.

[48] LIPATOW, Aleksander W.: Wspólnota słowiańska: historyczne reinkarnacje i metodologiczne interpretacje idei. In: Wielkie mity narodowe Słowian. Materiały do dyskusji panelowej towarzyszące konferencji „Język, literatura i kultura Słowian – dawniej i dziś III“. Poznań, 1999, s. 14-28; KORNHAUSER, Julian: Małe literatury a mit odrębności. In: BOBROWNICKA, M. (ed.): Mity narodowe w literaturach słowiańskich. Kraków : Uniwersytet Jagielloński, 1992, s. 217-223; SUCHOŃ, Barbara: Kollárowski mit Słowiańszczyzny. In: BOBROWNICKA, M. (ed.): Mity narodowe w literaturach słowiańskich. Kraków : Uniwersytet Jagielloński, 1992, s. 89-94; MACURA, Vladimír: Znamení zrodu, c. d., s. 139-169; PYNSENT, R. B., c. d., s. 67-125.

[49] Podľa F. Votrubu „skladba básnikova sledovala svoj osobitný cieľ (…), aby Slováci boli takí nepoddajní, smelí a slobody milovní, aby krivdy netrpeli, ani sami nekrivdili“. In: VOTRUBA, František: Literárne štúdie I. Bratislava : Slovenský spisovateľ, 1950, s. 46.

[50] „Romantici boli veľmi citliví voči v dejinách vystupujúcemu javu záhuby veľkých civilizácií, silných štátov a národov, v ktorých bolo možné hľadať prejavy historického regresu, ako aj predpoveď nového života.“ In: JANION, M. – ŻMIGRODZKA, M., c. d., s. 25. Pozri tiež ŠTÚR, Ľudovít: O poézii slovanskej. Martin : Matica slovenská, 1987, s. 36-44.

[51] ŠTÚR, Ľudovít: O poézii slovanskej, c. d., s. 44-52.

[52] BOBROWNICKA, Maria: Narkotyk mitu, c. d., s. 34.

[53] V súvislosti s častou kritikou západného sveta v slovenskom romantizme M. Bobrownicka hovorí, že mýtus slovanský vymazával prvky univerzálnej európskej tradície z národného povedomia Slovanov. In: BOBROWNICKA, M.: Narkotyk mitu, c. d., s. 38.

[54] JANION, M. – ŻMIGRODZKA, M., c. d., s. 38.

[55] Tamže, s. 79.

[56] Svedčia o tom o. i. populárne falzifikáty, napr. Rukopis královédvorský a zelenohorský.

[57] JANION, M. – ŻMIGRODZKA, M., c. d., s. 38-44.

[58] Tamže, s. 201.

[59] Tamže, s. 207.

[60] KOLLÁR, Ján: Predhovor k Staroitálii slovanskej. In: Dielo II. Prózy. Bratislava : Tatran, 2001, s. 539.

[61] S. Chalupka ich využil v skladbách Mor ho!, Odboj Kupov, Križiak.

[62] ČEPAN, Oskár: Osobné kontexty Chalupkovej poézie, c. d., s. 28.

[63] KOCHOL, Viktor: Vyvrcholenie obrodeneckej literatúry. In: Dejiny slovenskej literatúry II. Bratislava : Vydavateľstvo SAV, 1960, s. 379.

[64] Tamže, s. 383.

[65] PICHLER, Tibor: Národovci a občania: o slovenskom politickom myslení v 19. storočí. Bratislava : Kalligram, 1998, s. 111.

[66] Stotožňovanie Slovákov s ľudovými vrstvami „tvorilo neodmysliteľnú zložku obrazu Slovákov“ v 19. storočí. Pozri KREKOVIČOVÁ, EVA: Mýtus plebejského národa. In: KREKOVIČ, E. – MANNOVÁ, E. – KREKOVIČOVÁ, E. (eds.): Mýty naše slovenské, c. d., s. 87.

[67] BOBROWNICKA, Maria: Narkotyk mitu, c. d., s. 16, 37.

[68] JANION, M. – ŻMIGRODZKA, M., c. d., s. 51.

[69] PIŠÚT, Milan: Romantizmus v slovenskej literatúre. Bratislava : Slovenský spisovateľ, 1974, s. 186.

[70] Národnú typizáciu romantických hrdinov predstavil KLÁTIK, Zlatko: Variabilita hrdinskej epiky v slovanskom romantizme. In: Slovenský a slovanský romantizmus. Bratislava : Veda, 1977, s. 147-187.

[71] ČEPAN, Oskár: Bottov asketický hrdina. In: Slovenská literatúra, roč. 49, 2002, č. 2, s. 99-106; ČEPAN, Oskár: Chalupkov ideál „naivnej zmužilosti“, c. d., s. 339-359; KREKOVIČOVÁ, E., c. d., s. 86-93.

[72] PIŠÚT, M., c. d., s. 175.

[73] MICKIEWICZ, Adam: Pieśń Filaretów. Preklad z poľštiny: Hodnoť svoje sily podľa svojich cieľov a nie ciele podľa svojich síl.

[74] ČEPAN, Oskár: Osobné kontexty Chalupkovej poézie, c. d., s. 29.

[75] TROJANOWICZOWA, Zofia: Romantyzm od poetyki do polityki. Interpretacje i materiały. Kraków : Universitas, 2010, s. 283.

[76] KOCHOL, Viktor: Vyvrcholenie obrodeneckej literatúry. In: Dejiny slovenskej literatúry II. Bratislava : Vydavateľstvo SAV, 1960, s. 383.

[77] ČEPAN, Oskár: Chalupkov ideál „naivnej zmužilosti“, c. d., s. 346.

[78] NOWAK, Jan: Naród i narodowość w polskiej myśli romantycznej. In: BURSZTA, W. J. – JASKUŁOWSKI, K. – NOWAK, J. (eds.): Naród – tożsamość – kultura. Między koniecznością a wyborem. Warszawa : Slawistyczny Ośrodek Wydawniczy, 2005, s. 206.

[79] ČEPAN, Oskár: Romantizmus Sama Chalupku. In: Samo Chalupka (1812 – 1883). Zborník materiálov z vedeckej konferencie. Banská Bystrica : LHM, 1983, s. 56.

[80] Tamže.

[81] ČEPAN, Oskár: Chalupkov ideál „naivnej zmužilosti“, c. d., s. 350.

[82] GOSZCZYŃSKA, Joanna: Problem mesjanizmu w słowackiej literaturze romantycznej. In: Z polskich studiów slawistycznych. Seria VIII. Warszawa, 1992, s. 46-51; GOSZCZYŃSKA, Joanna: Myśl mesjanistyczna w literaturze słowackiej. In: Sławni i zapomniani. Studia z literatury czeskiej i słowackiej. Warszawa : UW ISZiP 2004, s. 9-19; GOSZCZYŃSKA, Joanna: Idea posłannictwa narodowego w polskim i słowackim mesjanizmie. In: DĄBEK-WIRGOWA, T. – MAKOWIECKI, A.: Kategoria narodu w kulturach słowiańskich. Warszawa : UW, 1993, s. 95-10; GOSZCZYŃSKA, Joanna: Synowie słowa. Myśl mesjanistyczna w słowackiej literaturze romantycznej. Warszawa : Wydawnictwa Uniwersytetu Warszawskiego, 2008.

[83] WALICKI, Andrzej: Filozofia i mesjanizm. Warszawa, 1973.

[84] ČEPAN, Oskár: Osobné kontexty Chalupkovej poézie, c. d., s. 28.

[85] Chalupku sa málo dotkol rozmach i kríza „Štúrovho ducha“. Citované podľa ČEPAN, Oskár: Osobné kontexty Chalupkovej poézie, c. d., s. 26.

[86] TROJANOWICZOWA, Zofia: Romantyzm od poetyki do polityki. Interpretacje i materiały. Kraków : Universitas, 2010, s. 275-291.

[87] Chalupkova skladba bola využívaná o. i. počas Slovenského národného povstania proti fašizmu (1944), keď vychádzal cyklostylovaný časopis Mor ho! a štvorveršie tejto skladby bolo zvučkou Slobodného slovenského vysielača.