MATORA

HODŽA, Michal Miloslav (1811 – 1870)

básnická skladba, 1853 1857

Mesianistická skladba, najrozsiahlejšie dielo slovenskej romantickej poézie (20 400 veršov). Hoci skladba vznikala v päťdesiatych rokoch 19. storočia, úryvky z nej boli prvýkrát publikované až v rokoch 1910 – 1913 a 1982. Rukopis bol uložený v Archíve literatúry a umenia Slovenskej národnej knižnice v Martine, publikovaný bol až v roku 2003, keď bola prvý raz knižne vydaná celá skladba.

Matora sa skladá z dvoch častí: z lyricko-epického úvodu (okolo 4 000 veršov), ktorý môže byť považovaný za samostatný celok, a z rozsiahlej skladby o Jánošíkových osudoch.

Lyricko-reflexívna časť má podobu dialógu medzi lyrickým subjektom a skalným duchom Slavínom. Hodža v ňom zobrazuje obraz Slovenska pred revolúciou 1848/1849. Prostredníctvom alegórií a symbolov reaguje na dobovo aktuálne problémy, ako sú úsilie prebudiť národné povedomie, právo Slovákov na národnú samostatnosť a na vlastný jazyk. Kritizuje postoj slovenského zemianstva voči národným otázkam a voči ľudu. Filozoficko-politické otázky básnik strieda s opismi slovenskej prírody a oslavou hôrnych chlapcov. Využíva rôzne metrické a žánrové formy, od ľudovej piesne cez sonet až po voľný verš.

Druhá časť (16 000 veršov) má lyricko-epický charakter. Autor ju pomenoval O Jánošíkovej materi a rozdelil ju do 39 kapitol. Príbeh je rámcovaný biblickými motívmi. Dej sa odohráva na začiatku 18. storočia v dobe Rákocziho povstania a zbojníčenia Juraja Jánošíka. Rozprávač najprv zdôvodňuje pohnútky, ktoré viedli Jánošíka k zbojníctvu. Hodžov hrdina sa dá na zbojnícke chodníčky z osobných dôvodov tým, že krvavo pomstí svojho otca. Zaťaží svoje svedomie hriechom a stane sa „zbojníkom zločinu“. Dokonca spojí sa s temnými mocnosťami, ktoré ho obdaria zázračnými vlastnosťami a vyzbroja kúzelnými pomôckami (valaška, opasok). Aby sa mohol stať národným hrdinom, musí sa očistiť. Zlé mocnosti sa ho však nechcú vzdať. Preto Jánošík niekoľkokrát bude musieť s nimi zviesť tuhý zápas. V najhoršom ho vždy zachráni matkina modlitba. Po prvom zápase s temnými mocnosťami Jánošík sa rozhodne skoncovať s doterajším životom a nastúpiť na cestu pokánia a morálneho obrodenia. Po čase sa však premení na romantického hrdinu, ktorý sa cíti byť ukrivdený, osamotený, začína zápasiť s Bohom. Vyvyšuje sa nad ľuďmi i nad Bohom, a preto musí byť potrestaný. Nasleduje ďalšie úmrtie a znovuzrodenie. Pre tento raz sa hrdina rozhodne naplno venovať národným záujmom. Považuje sa za božieho vyvolenca. Chce sa uzmieriť so šľachtou a navrhuje jej spoločný boj s národným nepriateľom. Nevlastným zavinením sa však dostane do väzenia, kde pokračuje v ceste pokánia, poníženia a čakania na realizáciu Božieho plánu dejín. Keď vyjde na slobodu, zavrhne cestu pokánia a následkom pôsobností zlých síl sa vráti k zbojníctvu, ktoré ho dovedie do záhuby. Uviazne v satanových pascách a je vrhnutý do pekiel. Tento jeho pád už nie je predpoveďou budúceho zrodu, ale znamená definitívnu, beznádejnú prehru. Záverečné kapitoly skladby znova vyúsťujú do filozofujúcej roviny.

Skladba vznikala v rokoch 1853 – 1857. Jej obsah je poznačený Hodžovým rozpoložením po prehranej revolúcii 1848/1849. V roku 1857 Hodža vybral zo skladby 2 400 veršov a pokúšal sa ich vydať v almanachu Concordia pod názvom Z lyrickoepickej básne Matora. Z politických dôvodov však báseň nebola uverejnená. Prvýkrát úryvky z Matory (3 889 veršov) uverejnil až Jozef Škultéty na stránkach časopisu Slovenské pohľady v rokoch 1910 – 1913.

Roku 1982 vydal Pavol Vongrej vo svojej knihe Zlomky z romantizmu Hodžov výber z Matory, ktorý autor pripravil pre Concordiu. V roku 1990 pripravil P. Vongrej do tlače celý rukopis Matory, s vysvetlivkami a doslovom.

Názov Matora znamená podľa Hodžu potomstvo po materi. Matkiným potomkom je v tomto prípade zbojník Juraj Jánošík, ústredná postava druhej časti skladby. Vo chvíľach, ktoré sú rozhodujúce pre Jánošíkov život, je matkin tieň vždy prítomný. Iba vďaka matke je možné jeho viacnásobné znovuzrodenie. Oproti otcovi, ktorého duch nabáda Jánošíka k odvete, matka je zosobnením pokánia a viery v božský plán dejín. Tento spor autor prenáša na celú plochu básne.

Prvky jánošíkovskej legendy Hodža interpretuje mesianisticky. Na rozdiel od ľudovej tradície, ako aj od zobrazení Jánošíka u P. J. Šafárika, S. Chalupku či J. Bottu, Hodža ukazuje, že na zbojnícku cestu viedli Jánošíka subjektívne pohnútky. Aby mohol bojovať v mene kolektívu, najprv musí prekonať svoj individualizmus. Celá jeho životná cesta je poznačená zápasom so samým sebou a so zlými mocnosťami. S tým sú spojené jeho viacnásobné úmrtia a znovuzrodenia. V súlade s mesianistickým svetonázorom po každom znovuzrodení vystupuje na vyšší stupeň sebazdokonaľovania. Jeho obrodenie signalizuje aj zmena mena. Všetky odhodlania ísť cestou viery a pokánia však stroskotávajú. Jánošík sa totiž upísal zlým mocnostiam, keď prijal od nich zázračnú valašku a opasok, a podľa romantického svetonázoru každý, kto sa raz spojil s temnými mocnosťami, sa už nikdy od nich nedokáže oslobodiť.

Hodžov Jánošík nevlastní rysy zo začiatku 18. storočia, ale je človekom polovice 19. storočia, autorovým súčasníkom. Zosobňuje skoro všetky typy romantického hrdinu od rozorvaného byronského hrdinu, rozpolteného medzi láskou k vlasti a národu a láskou k žene, až po spasiteľa ľudstva. Cíti sa byť božím vyvolencom, ktorý má splniť dejinotvorné poslanie. Zo zbojníka-pomstiteľa sa mení na osamoteného a ukrivdeného romantického hrdinu, odstrčeného na okraj spoločnosti. Búri sa proti svetu a proti Bohu. V závere skladby zavrhuje mesianistickú vieru v božský plán dejín a podlieha vlastnej slabosti a zlým mocnostiam.

Skladba je Hodžovou básnickou výpoveďou o sebe a o svete. Autor sa v nej vyrovnáva s dovtedajšími dejinami slovenského národa, zvlášť s jeho prehrami a pokorením, uvažuje o zmysle života, boja a o ďalších perspektívach svojho národa. Jánošíkovými ústami veľmi ostro kritizuje slovenský národ: vyčíta mu jeho nedvižnosť a neschopnosť vybojovať si slobodu.

Postava ľudového rozprávača odkazuje na spôsob rozprávania typický pre ľudovú legendu, čarovnú rozprávku a hrdinský mýtus. Skladbu charakterizuje zložitá básnická konštrukcia. Autor v nej použil obraznosť ľudovej a biblickej proveniencie, početné neologizmy a vlastné kompozitá, slovné hračky, mytologické i mystické motívy. Skúšal významovú únosnosť slov. Stal sa tvorcom a objaviteľom nového „zaumného“ jazyka slovenského romantizmu, ktorý neskôr využil vo svojom diele aj Samo Bohdan Hroboň.

Matora je ukážkovým príkladom mesianizmu v slovenskej romantickej literatúre a Hodžov Jánošík je typickým príkladom mesianistického hrdinu, ktorý ako sprostredkovateľ medzi ľuďmi a Bohom má realizovať božský plán dejín a svojimi činmi zaviesť Božie kráľovstvo na zemi.

Vydania

Slovenské pohľady, 1910 – 1911.

Z lyrickoepickej básne Matora. In: VONGREJ, P.: Zlomky z romantizmu. Bratislava : Tatran, 1982, s. 371-459.

Matora. Bratislava : Petrus, 2003.

Literatúra

GOSZCZYŃSKA, J.: „Matora“ Michala Miloslava Hodžu – znovuspoznané dielo slovenského romantizmu. In: Slovenská literatúra, roč. 47, 2000, č. 2, s. 136-150.

VONGREJ, P.: Zlomky z romantizmu. Bratislava : Tatran 1982, s. 371-459.

VONGREJ, P.: Doslov. In: HODŽA, M. M.: Matora. Bratislava : Petrus, 2003, s. 723-740.

VONGREJ, P.: Hodžova Matora. In: K problematike slovenského romantizmu. Martin : Matica slovenská, 1973, s. 32-53.

ZAJAC, Peter: Michal Miloslav Hodža – popolvár slovenského romantizmu. In: HODŽA, M. M.: Matora. Bratislava : Petrus, 2003, s. 741-750.

Autorka hesla

Irena Bilińska