MALÝ ZÚRIVÝ ROBINSON

URBAN, Jozef (1964 – 1999)

básnická zbierka, 1985

Urban vo svojom debute spontánne vyjadril životný pocit najmladšej generácie druhej polovice osemdesiatych rokov, jej potrebu novej artikulácie svojho – individuálneho – životného priestoru a súčasne stratenosť v nástrahách ideologizmu a lacného kolektivizmu. Remeselnou zručnosťou (výrazná metaforika, výborne zvládnutá viazaná forma verša), jazykovou a štylistickou neviazanosťou (hovorový mestský jazyk, používanie slangových výrazov a frazeologizmov, refrénovitosť) a nonkonformným autorským gestom zaútočil na vtedajšie oficiálne presadzované básnické schémy a lyrické stereotypy. Rozličnými aspektmi nadviazal na tvorbu M. Válka, I. Štrpku, D. Heviera a M. Žiaka, zúročil najmä básnické poučenie z poetizmu u V. Nezvala a J. Kainara, ale aj sociálnu extravaganciu a lyrickú pásmovosť solitéra V. Hraběho. Ďalšou paralelou pri Urbanovi by mohla byť popová scéna, životný pocit a sociálna kontextualizácia generácie amerických beatnikov, ale aj príklon k exkluzivite bohémskej maniery u predstaviteľov francúzskej moderny (Baudelaire, Rimbaud, Apollinaire). Z tohto pohľadu je Urbanova poézia už od začiatku skôr rozbiehavá, než koncentrická; v Malom zúrivom Robinsonovi nájdeme stopy rôznych umeleckých sugescií, ako aj zárodky viacerých možností, ktoré sa črtali pred básnikom ako jeho bližšia či vzdialenejšia budúcnosť.

Z tematického hľadiska Urban artikuloval najmä svoj odpor voči skostnatenosti, šedivosti a malomeštiactvu súdobej spoločnosti, ako aj prirodzený príklon poézie a jej tvorcov k bežným životným problémom (otázky vlastnej identity, individuálnej slobody, téma lásky a pod.). Napriek tomu, že jeho verše si okamžite získali priam generačnú platnosť a veľkú čitateľskú obľubu, autorovo gesto vzdoru nikdy neohrozilo či neprekročilo krehkú hranicu oficiálnej akceptovateľnosti. Súvisí to aj s prézentizmom tejto poézie, ktorá čerpala svoju výrazovú silu hlavne z empirizmu – v zmysle prežívanej každodennosti –, rozhodne však nie z hlbšieho metafyzického alebo analytického vyhodnocovania a dôslednejšej básnickej konfrontácie primárnych autorových „nálezov“, resp. ich zápisu. Tento trend vyjadruje aj Urbanova ďalšia tvorba, v ktorej básnikova (seba)štylizácia neraz prevážila nad komunikovanými obsahmi, a taktiež skutočnosť, že Urban v druhej polovici deväťdesiatych rokov našiel svoje uplatnenie ako úspešný textár populárnej hudby.

Pre túto tvorivú polohu mal od začiatku vynikajúce predpoklady. Jeho lyrický subjekt vždy pôsobil ako subjekt z mäsa a kostí, s ktorým nebolo ťažké – najmä pre mladších čitateľov – identifikovať sa. Protagonistove smútky a melanchólie, výstrelky a rúhačstvá dopriali recipientom básní aspoň chvíľkový zážitok oslobodenia sa spod ruky režimu. Pravda, pokiaľ s totalitarizmom nemali vlastnú (už dospelú) skúsenosť. Tam totiž Urbanov raz bohémsky, inokedy donkichotský či mesianistický „nezrelý“ recept nedosahoval: „Prišiel čas požierania malých / čas ostrovčekov v našom Atlantiku / keď človek musí do stád idiotov / zabodnúť mozog / najostrejšiu dýku // Blues pre môj ostrov kope do verklíkov / za všetkých ktorí nedomilovali / Nebudem nikdy veľký / len zúrivý / a malý.“

Básnická zbierka je rozdelená do štyroch častí, z nich prvé dve Všetko je inak a Moja zdravá drzosť sú vystavané voľnejšie. Tretia s názvom Blues pre sivé oči je cyklickým radením topograficky, chronologicky i motivicky vzájomne súvisiacich básní a ostatná obsahuje sedemdielny básnický cyklus, podľa ktorého autor nazval celú zbierku. Všetkými časťami prechádzajú štyri základné tematické okruhy: 1. rozlúčka s detstvom a vstupovanie do sveta dospelosti; 2. topos (veľko)mesta (Košice, Praha, Opava); 3. láska k žene – zatiaľ skôr v zmysle vlastníctva; 4. poézia ako spôsob života medzi hlukom sveta a tichom v ústraní.

Bohatstvo motívov prispieva k plastickému prekresleniu jednotlivých tém, neodškriepiteľná významová sviežosť, ako aj inovatívnosť poetologických postupov však do istej miery zostávajú v rozpore so zjednodušujúcou noetickou perspektívou básní. Najviditeľnejšie sa toto riziko prejavuje tam, kde výpoveď prehluší formu a kde neraz nastupuje tzv. „bradaté“ mudrovanie (napríklad Moja poetická bilancia, Moja študijná bilancia, Moja ľúbostná bilancia, Moja energetická bilancia). Napriek metaforickosti (ktorá tu funguje skôr ako výrazový ornament) Urban nie je básnikom disponujúcim skrytou viacznačnosťou obrazných vyjadrení či slovnej symboliky. Je skôr aforista, ktorý svoje pozorovania a myšlienky okamžite koncentruje do sloganovitých výrokov, najčastejšie s kontradiktickou pointou.

Aj z toho dôvodu je sémanticky úplnejší tam, kde jeho básnenie získava väčší rozsah, priestor pre naliehavú rapsodickosť. V prípade debutu sa tak stalo v záverečnom básnickom cykle Malý zúrivý Robinson. No i tu sa významové vyústenie cyklu vtesná do dichotomického hodnotového vzorca a skutočné otváranie témy (ja a svet) nahrádzajú – až zautomatizované – inverzívne myšlienkové postupy s hrozbou čierno-bieleho videnia („môj“ ostrov verzus „cudzia“ pevnina/oceán). Na druhej strane práve tu Urban najúplnejšie preukázal svoj básnický talent a rozohral motivickú i formálnu vynaliezavosť, ktorá neskôr dosiahla ešte vyššiu intenzitu. Od viazaných štvorverší s rýmovou schémou a-b-c-b sa postupne prepracoval k sonetovým vencom, ktoré zostali v dobovom kontexte slovenskej poézie ojedinelou zvláštnosťou (Strašenie v Babylonskej veži; Nič viac, nič menej…; Zlaté časy… a i.).

Najsilnejšou stránkou Urbanovej poézie je jej schopnosť prisúdiť odpozorovaným detailom každodenného života platnosť parciálnej metafory s vysoko expresívnou výrečnosťou, hľadať nové, živé básnické riešenia starých (neraz technických – žánrových, lexikálnych) problémov, vyhýbať sa ošúchaným frázam, lyrickým klišé či lacným rýmom, nachádzať nečakané zdroje inšpirácie vo všednej realite a jej zmyslových odtlačkoch, udržať kontakt aj s menej vyspelým mladým čitateľom. Zatiaľ čo motivicky a formálne je táto tvorba vynaliezavá a nápaditá, jej celkové posolstvo postupne stráca na aktuálnosti, a teda aj prekvapivosti či závažnosti, a stále hlbšie zapadá do novej konvencie bežných popových produkcií.

Vydania

Malý zúrivý Robinson. Bratislava, 1995; 2002.

Literatúra

BILÝ, P.: Straty a nálezy. In: Literárny týždenník, roč. 15, 2002, č. 31, s. 10.

HABLÁK, A.: Urban náš každodenný. In: Kultúrny život, roč. 3, 2002, č. 10, s. 9.

CHROBÁKOVÁ, S.: Chlapčenská poézia. In: Romboid, roč. 20, 1985, č. 12, s. 77-80.

KRASNOVSKÝ, B.: Jozef Urban: Malý zúrivý Robinson. In: Slovenské pohľady, roč. 102, 1986, č. 2, s. 139-140.

OTČENÁŠ, I.: Urban kontroverzný. In: Smena, roč. 39, 19. 4. 1986, Literárna príloha, s. 2.

Autorka hesla

Stanislava Chrobáková-Repar