LIPOVIANSKA MAŠA

ZECHENTER-LASKOMERSKÝ, Gustáv Kazimír (1824 – 1908)

poviedka, 1874

Autorova najrozsiahlejšia beletristická práca vznikla ako prepracovaná a rozšírená verzia jeho črty Poľovačka na medveďov (1870). Pôvodný text sa však stratil, preto Laskomerský publikoval až obnovené dielko o štyri roky neskôr v časopise Orol a zároveň aj knižne.

V horehronskej Lipovej, „obci železného priemyslu“, sa pred hutou zišla mládež, ktorá si kráti čas národnými hrami. Medzi všetkými svojou krásou vynikajú Janko, hrdý národovec, a Anička, vnučka majiteľa maše a tuhého „maďaróna“ Dymáka. S Jankom súperí o Aničku uhľomerač Ravasy, bez ktorého by Dymákova maša skrachovala, takže na oplátku Dymák jemu prisľúbi svoju vnučku. Na druhý deň sa koná poľovačka na medvede. V hore pripravil Ravasy smrteľnú pascu na Janka, ale skončil v nej čipkár, ktorému intrigán ukončil život ukradnutou Jankovou dýkou. Cestou naspäť k poľovníkom sa však sám chytil do pasce. Zatiaľ Janko zachránil Dymáka pred rozdráždeným medveďom. Následne bol zatknutý pre údajnú vraždu čipkára. Druhý deň našli v hore Ravasyho, ktorý sa pred smrťou priznal k zločinu. Vďačný Dymák vystrojil Jankovi a Aničke svadbu.

Poviedka má podtitul „Rozprávka zo života ľudu slovenského“. Autor sa ju rozhodol vyrozprávať, aby sa zaznamenal „pôvodný, prvotný ráz prírody, poľovnícke a iné s tým spojené národné zvyky“. V Laskomerského prevedení je tento zámer do krajnosti dovedenou realizáciou štúrovského ľudovýchovného programu. Fakty a vecné informácie sa stali vlastným cieľom referovania (už ich totálne neprekrýva ideológia romantizmu, ale ešte nie sú ani prostriedkom prieniku do skutočnosti ako v realizme). Dokumentárne zložky autorovej výpovede tak na jednej strane vyhrocujú publicistické tendencie v štúrovskej próze (Laskomerský napríklad uvádza za vedeckými slovenskými názvami rastlín aj ich latinské ekvivalenty), na druhej strane však už radia jeho dielo do literárneho prúdu smerovania k realizmu. Toto zakladajúce gesto autorovho prejavu najmarkantnejšie zasiahlo kompozíciu poviedky.

Poviedka je komponovaná vo dvoch líniách. Na príbeh poľovačky je nasadená druhá, ľúbostná tematická línia, ktorá má z dejotvorného (konfliktotvorného) hľadiska nosnú funkciu. Zároveň má aj funkciu „vznosnú“, keďže z významotvorného aspektu čiastočne zastupuje aj štúrovsko-romantické „objatie ducha s predmetnosťou“, pravda, v značne poklesnutej polohe. Zechenter-Laskomerský rezignoval na filozofickú interpretáciu špecifického slovenského či slovanského ducha, keďže, sledujúc svoj dokumentárny zámer, korigoval „ideu ľudu“ na pôvodcu kultúrnych hodnôt. Avšak to, že autor mal na mysli iba zovšeobecnenú „ideu“ ľudu, sa premietlo do idealizácie postáv Janka a Aničky ako zástupcov slovenského národa, do schematického čierno-bieleho vykreslenia ostatných figúr (úplne negatívny charakter Ravasyho) a do sentimentálneho poňatia celej ľúbostnej línie poviedky. Takéto postromantické kopírovanie mnohých prvkov sujetovej schémy rozprávky sa potvrdzuje aj konečným morálnym víťazstvom ideálneho hrdinu, ktorý získava patričnú odmenu. Postromantickú epigónsku povahu práce spoluurčujú aj ošúchané romantické klišé v texte (personifikácia neživej prírody ako miesta tajných schôdzok zaľúbencov); typické ľudové mená a výlučne pozitívne epitetá pre hlavných hrdinov; či priamočiare literárne využívanie folklóru (napr. zvolanie Janka pri stretnutí s medveďom: „Valaška, rúbaj! zavolá náš Jánošík.“). Tematická línia poľovačky má realistickejšie kontúry a pre tvorbu Zechentera-Laskomerského typické humoristické ladenie, zhustené hlavne v dialógu vedľajších postáv. Uplatnenie humoru, satiry a paródie slúži rozprávačovi aj na charakteristiku: „kríva, ako keby sečku rezal“. Takéto a podobné prirovnania a realistický detail sú ďalšími charakteristickými prvkami Laskomerského prózy v jej smerovaní k literárnemu realizmu.

Napriek kompozičnej rozbitosti má poviedka dynamický spád, keďže autor sa jednotlivým motívom venuje len potiaľ, kým napĺňajú jeho predstavy dokumentaristu. Toto pravidlo vyzdvihlo v texte úlohu dynamizujúcich štylistických prostriedkov a tiež situačnej komiky ako didaktického a anekdotického stretu aktuálneho, prebiehajúceho „života“ s očakávaniami postáv, ich skúsenosťami a predsudkami. Prozaik komentuje aj nové javy skutočnosti – cez ich antipatickú kontrastnosť: „vznáša sa z vysokého komína (…) dlhý pruh kovového dymu a zvláštneho pachu oproti zelenému lesu.“ Opisy práce hutníkov, baníkov, uhliarov a rubárov okolo maše, scény poľovačky a mládežníckych národných hier, pripomienky národných tradícií a výtvorov ľudovej slovesnosti zakladajú publicistickú hodnotu dielka, ktorá čiastočne vyvážila jeho schematické, epigónske a sentimentálne obmedzenia.

Próza Lipovianska maša je dielom kritického pozorovateľa skutočnosti, ktorého „vedomie pohybu, nevyhnutného vývinu“ a „zmysel pre vecnosť a pre súčasnosť“ (J. Noge), ako aj štylistická zameranosť na realistický detail, kontrasty a paradoxy „estetiky“ života podnecovali plnohodnotnú realistickú metódu v prácach ďalšej generácie.

Vydania

Lipovianska maša. Martin : nákladom redakcie Orla, 1874.

Lipovianska maša. In: Obrazy a rozmary. Bratislava : SVKL, 1955.

Spisy Gustáva K. Zechentera-Laskomerského 2. Úsmevy nad životom. Bratislava : SVKL, 1958.

Preklady do češtiny: Lipovianska maša. In: Myslivna, zábavná časť Háje, 1875, č. 1-8.

Literatúra

ČEPAN, O.: K portrétu G. K. Zechentera-Laskomerské-ho. In: Slovenská literatúra, roč. 3, 1956, s. 117-120.

NOGE, J.: Literárne dielo G. K. Zechentera-Laskomerského. In: Spisy Gustáva K. Zechentera-Laskomerského 4. (Výlety po Slovensku.) Bratislava : SVKL, 1962, s. 391-455.

MAZÁK, P.: Laskomerského Lipovianska maša – súčasť spoločenskej prózy sedemdesiatych rokov. In: Slovenská literatúra, roč. 16, 1969, s. 278-298.

ŠIMKOVIČ, A.: Gustáv K. Zechenter-Laskomerský. In: ZECHENTER-LASKOMERSKÝ, G. K.: Lipovianska maša. Bratislava : Tatran, 1969, s. 205-215.

BARTKO, L. (ed.): G. K. Zechenter-Laskomerský. Zborník materiálov z vedeckej konferencie v Brezne 6. – 7. decembra 1974. Košice : Východoslovenské vydavateľstvo, 1977.

Autorka hesla

Jana Kuzmíková