HANA

GAŠPAR, Tido J. (1893 – 1972)

zbierka poviedok, 1920

Debut autora iniciuje nástup modernistickej vlny v slovenskej próze dvadsiatych rokov 20. storočia (druhá moderna) a v novej kultúrno-spoločenskej situácii po roku 1918 vzorovo reprezentuje zmenu funkcie literatúry z národnej na estetickú. Gašparova zbierka siedmich poviedok sa programovo rozchádza s národnou literárnou tradíciou a nadväzuje na európsku modernu, predovšetkým na kultúrne obdobie fin de siècle. Inšpirácie dekadenciou a novoromantizmom sa rozširujú v nasledujúcich Gašparových knihách o vplyvy secesie, expresionizmu a novoromantického neomesianizmu.

Ústredným námetom všetkých poviedok zbierky je žena, láska a krása, pričom v ich tematizovaní Gašpar vychádza z romantického chápania krásy spojenej so smútkom a nešťastím. V sujetovej organizácii textov to predstavuje rozpor medzi ideálom a realitou, stret túžob a ich zmaru. Typizovanou sujetovou schémou je stretnutie precitliveného epického hrdinu a krásnej ženy. Už v tejto zbierke, ale i v nasledujúcich, Gašpar v obraze muža a ženy a v reflexii mužsko-ženských vzťahov nadväzuje na kultúrne modely a literárne typy dekadencie. Mužskí hrdinovia sú definovaní cez mentálny sadomasochizmus, romantické gestá, vypäté psychické stavy a citové exaltácie, v rôznej miere citujú typ diletanta a erotického hráča. Gašparove prózy dôsledne rešpektujú fin de sièclovskú prevrátenú paradigmu moci, keď zo „súboja pohlaví“ vychádza víťazne žena. Moment dištancie medzi epickým hrdinom a postavou ženy sa modelovo realizuje povýšením ženy: konkrétnym (spoločensko-kultúrnym: aristokratický pôvod, príslušnosť k veľkoburžoázii) alebo symbolickým (religiózno-transcendentálnym: arteficializácia erotiky, žena ako „svätý ideál“ alebo „posol lásky“). V niektorých poviedkach ďalších zbierok Gašpar programovo rozvíja typ schnitzlerovskej „zlej mondény“ a cituje klimtovskú secesnú femme fatale. Poviedka Koniec Granda inscenuje módnu tému „erotiky smrti“, kde splýva moment zmyslovej rozkoše s okamihom smrti. Poviedka Tvoja žena je zasa prozaickým reflektovaním dobovo módneho spisu rakúskeho filozofa Otta Weiningera Pohlavie a charakter (1903), predstavujúceho obraz ženy ako amorálnej bytosti definovanej výlučne cez pudy a sexualitu. Prevrátenie rodových úloh, spoločenská a sexuálna emancipácia ženy, teda „modelová“ modernosť je však vyvažovaná typicky gašparovskou starosvetskou sentimentalitou, ktorá má podobu skrytého humanocentrizmu, viery v „krásu jednej duše“ a v rodinný život ako liek na chorobu spoločnosti a amoralizmus sveta.

Zbierka poviedok je v kontexte slovenskej literatúry novátorská v spracovávaní odvážnych erotických námetov a tiež v akcentácii estétstva na úkor veľkých spoločenských a národných ideí. V centre záujmu stoja privátno-intímne polohy života a subjektívny svet jednotlivca, pričom obraz reality podlieha estetizácii, skutočnosť je „skrášľovaná“ snom, v ktorom nachádzajú pesimisticky a fatalisticky naladení hrdinovia vykúpenie z vlastných tráum i tráum sveta. Senzualizmus a ľúbostný avanturizmus, ako hlavný životný program hrdinu Gašparových próz, sa kombinuje s preferovaním platonicko-chimérickej, iluzívnej a idealistickej lásky romantizmu, ktorá v adorácii ženy a ženskej krásy, v permanentnej modlitbe pred „oltárom Krásy“, zdôrazňuje silu a čistotu ideálu a oproti neľútostnej a nejednoznačnej realite stavia hojivý potenciál sna.

Analogicky k tematickému plánu poviedok možno delikátne estétske polohy interpretovať i v samotnom jazyku Gašparových textov, ktorý charakterizuje preexponovaný lyrizmus, pátos, dekoratívny manierizmus a jazykovo-štylistický ornamentalizmus. Keďže Gašpar v rovine výrazu nerozlišuje plán rozprávača a plán epických postáv, je kult formy a jazykový dandizmus spoločný rovnako pre Gašparovo autorské literárno-estetické gesto, ako i pre životné gesto jeho epického hrdinu. V rovine témy i štýlu sa prejavujú inšpirácie európskou literárnou modernou a v prvom rade umelecko-estetickým programom G. D’Annunzia, avšak ornamentálny a patetický jazyk Gašparovej prózy je tiež výrazom dobových snáh o kultivovanie slovenčiny a v istom zmysle svojou artistnou povahou nadväzuje ešte na jazykovú kultúru S. H. Vajanského.

Vydania

Hana a iné novely. Martin, 1920.

Literatúra

HABAJ, M.: Tido J. Gašpar. In: Slovenská literatúra, roč. 48, 2001, č. 3, s. 191-204.

MATUŠKA, A.: Tido J. Gašpar. In: Za a proti. Bratislava, 1975, s. 77-79.

MRÁZ, A.: Poznámky k našej poprevratovej novelistike. In: Medzi prúdmi. Bratislava, 1969, s. 116-133.

Autor hesla

Michal Habaj