GOTTŠALK

HURBAN, Jozef Miloslav (1817 – 1888)

dobrodružno-historický román, 1861

Román bol prvý raz vydaný v roku 1861 v autorovom vlastnom českom preklade.

Rámcovou povrchovou témou románu je násilné pokresťančovanie (a s tým ruka v ruke kráčajúce ponemčovanie a zdieranie) slovanských pobaltských kmeňov nemeckými mníchmi v 11. storočí, čím sa konflikt kresťanstva a pohanstva transkribuje do konfliktu národného: Nemci kontra Slovania. Tento konflikt na figuratívnej úrovni alegorického významu produkuje v texte aktualizáciu – odkaz na pomaďarčovanie Slovákov. Zároveň do textu vnáša významovú nejednoznačnosť: hlavným, hĺbkovým problémom je totiž „rozpor medzi pokrokom, ktorý predstavuje kresťanstvo ako myšlienka, s formami, ktorými sa táto myšlienka šíri, a na druhej strane rozpor medzi demokratickými formami slovanského pohanstva“, v ktorých už niet „myšlienkovej produktívnosti“ (J. Noge). Slovanskí bohovia sú totiž Slovanmi poňatí ako „naši národní bohovia“. Takto chápaný nejednoznačný významový a ideologický konflikt je na nižšej, epicko-dejovej úrovni premietnutý do konfliktov postáv.

V úvodnej sekvencii sa z priamej reči kňažnej Jarmily čitateľ dozvedá, že knieža Gottšalk, obrátený na kresťanstvo a rozhodnutý hoci aj násilne vykoreniť pohanstvo, zavrhol svoju pohanskú manželku, kňažnú Jarmilu: próza tu zavádza ošúchaný dobrodružno-románový topos nešťastnej lásky. Na rozdiel od Gottšalka postava starého Rozmockého v sebe spája dva kladné hodnotové princípy románového univerza: aj kresťanstvo, aj národný slovanský princíp. Ďalší topos lásky – tentoraz s prekážkami – text zavádza v motíve, ako mladý Jarbod zachráni mladú Jarmilu (dcéru kňažnej), keď ju prichytia „desiatlici“ pri pohanskom obrade, ktorým uctievala bohyňu Živu. Po záchrane sa Jarbod poddáva národnému zhromaždeniu, aby ho súdilo. Jarbod sa však ocitá zatknutý pred kniežaťom Gottšalkom, ktorý bude rozhodovať o jeho osude. Jarboda zachráni dobrodružno-románový topos predmetu s tajomstvom – symbol, zlatá retiazka s podobizňou pohanského boha Triglava, ktorú Rozmocký vzal od pohanky zachránenej Jarbodom. Tento predmet je identifikačným znakom fungujúcim v režime anagnorisis – Gottšalk rozpozná, koho Jarbod zachránil: Jarmilu. Keď Jarbod počas vypätej dramatickej scény pred Gottšalkom zistí, že symbol ho má zachrániť, „hrdinsky statočne“ ho nechce ukázať – nakoniec mu ho však násilne vytrhne jeho priateľ Darič a Jarbod je zachránený bez poškvrny podozrenia z nejakého kalkulu. V úvode nastolený topos nešťastnej lásky kňažnej a Gottšalka sa ku koncu príbehu opäť vynorí (a takto naratívne „zovrie“, koreluje úvodnú a záverečnú sekvenciu príbehu) v motíve konfrontácie Gottšalka s nešťastnou kňažnou, ktorá ho žiada, aby jej vydal jej dieťa, Jarmilu. Gottšalka stíha zrada zo všetkých strán a na záver proti nemu vypukne vzbura pohanov (ktorá tvorí poslednú sekvenciu románu). V poslednej dramatickej scéne zúfalý Gottšalk prosí v chráme Jarmilu o odpustenie, avšak napokon pred pohanským davom odmieta návrat k pohanským božstvám, ku ktorému ho ona chce primäť: „Nie, nie Triglav, váš boh urobený ľudskou rukou, ale sám jediný, môj ukrižovaný Spasiteľ nech ma v ranách svojich ukryje a on sám nech ma žiť a mrieť naučí! Tebe, Ježišu, porúčam svoju dušu!“ – tak ako ju Ježiš na kríži poručil zasa svojmu Otcovi. Gottšalka nato vzbúrenci zabijú a rovnako padá mŕtva aj kňažná.

Toto tragické epické vyústenie (na úrovni plánu postáv) má na svedomí nejednoznačná zrážka konfliktných princípov usporiadaných do štvorčlennej štruktúry, pričom sa jednotlivé opozičné dvojice nemôžu plne identifikovať (kresťanstvo – pohanstvo, Nemci – Slovania), ani sa im nedá jednoznačne pripísať kladná či záporná hodnota. Táto nejednoznačnosť sa premieta aj do vnútorného plánu postavy Gottšalka, romanticky rozorvaného medzi cit a povinnosť (podobne ako romantické postavy v dielach J. Kalinčiaka). Napriek tomu však Gottšalk nie je hlavnou postavou románu – svoj epický part odohrá až na záver deja. Keďže sa však v jeho rukách koncentruje moc, je spúšťačom všeobecného konfliktu v podobe nábožensko-politických bojov, z ktorého sa odvodzujú jednotlivé konkrétne konflikty epických postáv. Epické tragické vyústenie spôsobuje aj „tlak“ samotnej tragickej historickej témy – ak totiž Hurban v úvode románu proklamuje, že chce „predviesť postavy zo života dávno vyhasnutého ako sopka“, nejde len o dávno zašlú dobu, ale ako sopka vyhasnuté sú vymreté pobaltské slovanské kmene, ktorých pozostatky lkajúc nachádzal aj pevec Kollárovej Slávy dcéry.

Takto „vydestilovaný“ príbeh sa však z románu abstrahuje čitateľovi pomerne namáhavo, pretože je nesmierne rozriedený opisnými, rétorickými a politicko-proklamačnými zložkami textu (v dialógoch postáv). Napríklad už samotný fakt, že Gottšalkovo zavrhnutie pohanskej manželky je v texte predstavené retrospektívne v podobe jej náreku a nie epickej zrážky postáv, hatí epický tok textu. Záverečná vzbura a z nej odvodená smrť dvoch kľúčových postáv prichádza z epického hľadiska ako deus ex machina, i keď je odôvodnená nábožensko-politickým tematickým pozadím (vzbura totiž z naratívneho hľadiska môže vypuknúť v ktorejkoľvek fáze románového príbehu, a nie akurát počas stretnutia Gottšalka s kňažnou) – príbehu teda chýba priam mechanicky dôsledná zovretosť napríklad Kalinčiakových príbehov. Hojné metaforicky nasýtené a personifikačné opisy s majestátnosťou evokujú predovšetkým posvätnú Arkonu, hrad a chrám Svantovíta, a náboženské obrady, ktoré v nich prebiehajú.

Z prvého českého vydania, ktoré redigoval Vítězslav Hálek (na ktorého mal preto Hurban ťažké srdce), bol napríklad bez vedomia autora vyškrtnutý rozsiahly opis pohanských slávností Zážiniek, ktorý pripomína podobné evokačné opisy v českej preromantickej próze Záře nad pohanstvem od Josefa Lindu (1818). Aj u Hurbana možno vidieť fascináciu slovanským pohanstvom (resp. z veľkej časti jeho vysneným romantickým obrazom), ktorá sa u českých preromantikov Josefa Jungmanna i Josefa Lindu a u romantika Karla Sabinu či vo falšovaných rukopisoch (Rukopis královédvorský, Rukopis zelenohorský) spája s národnou pôvodnosťou, skoršou než kresťanstvo importované od cudzích – Nemcov. Gottšalk totiž vo väčšej časti románu – okrem záveru – nie je postavou, ktorá by vzbudzovala sympatie či pochopenie čitateľa (napokon, veď ohrozuje kladného hrdinu Jarboda), je reprezentantom protislovanského utláčateľského živlu, avšak zároveň aj kresťanstva, a táto kondenzácia reprezentácií v jeho postave vrhá na kresťanstvo negatívny hodnotový príznak. Až v záverečnej scéne, keď Gottšalk preukazuje svoje autentické prežívanie kresťanského náboženstva, za ktoré položí život, a keď je prezentovaný ako romanticky rozorvaný hrdina s priepasťami vo svojej duši, dochádza v hodnotovom univerze románu k aspoň čiastočnej rehabilitácii Gottšalka ako postavy, ako aj kresťanstva ako náboženstva (na rozdiel od Jungmanna, Hanku a Sabinu, kde je pohanstvo bezo zvyšku kladným, pretože „národne pôvodným“ princípom).

Vydania

Gottšalk. Dějepisná pověsť z XI. století od Mil. Jos. Hurbana. Praha : Nákladem knihkupectví I. L. Kober, 1861.

Gottšalk. Praha : L. Mazáč, 1935.

Gottšalk. Bratislava : Tatran, 1970, z českého originálu preložil Július Noge.

Literatúra

BÍLIK, R.: Vznik minulosti (Historický žáner v próze slovenského romantizmu). In: Slovenská literatúra, roč. 52, 2005, č. 4-5, s. 296-317.

BERAN, Z.: Hurban, Jozef Miloslav. In: MIKULA, Valér (ed.): Slovník slovenských spisovateľov. Praha : Libri, 1999, s. 179-181.

ČEPAN, O. – KUSÝ, I. – ŠMATLÁK, S. – NOGE, J.: Dejiny slovenskej literatúry III. Literatúra druhej polovice devätnásteho storočia. Bratislava : Vydavateľstvo SAV, 1965.

NOGE, J.: Slovenská romantická próza. Bratislava : Vydavateľstvo SAV, 1969.

NOGE, J.: Hurbanova historická próza. In: HURBAN, J. M.: Gottšalk. Bratislava : Tatran, 1970, s. 204-213.

Autor hesla

Tomáš Horváth