ELEKTRÓNKOVÝ KLAUN

HEVIER, Daniel (1955)

básnická zbierka, 1983

V nadväznosti na autorovu predchádzajúcu básnickú zbierku Nonstop (1981) predstavuje jeden z vrcholov Hevierovej básnickej tvorby. Popri zachovaní poetickej vynaliezavosti a sviežosti tu výrazne rozširuje svoj tematický okruh. V čase vzniku zbierka vnášala produktívny kontroverzný tón do prevládajúcej literárnej situácie na Slovensku. Individualizovaným rukopisom, typom poetiky, ako aj špecifickou tvorivou reakciou na požiadavku spoločenskej angažovanosti zohrala inšpirujúcu úlohu v literárnom povedomí najmä mladšej generácie.

Zbierka je rozdelená do štyroch tematických častí. Jednotiacim prvkom zostáva autorova schopnosť významovo i výrazovo prepojiť detské a dospelé vnímanie skutočnosti. Detská optika sa stala základom jeho metaforickej práce. Nie náhodou dnes Hevierovu básnickú tvorbu pre deti považujeme za jeden z pilierov modernej detskej literatúry na Slovensku a súčasne za pendant jeho tvorby pre dospelých. Tomu zodpovedá aj často používaný motív „zrkadla“ (v carrollovskom zmysle), ktorým je možné voľne striedať a zamieňať časopriestorové dimenzie ľudského jestvovania.

V prvej časti Dieťa sa hrá nad dierou hada sa detský svet dostáva do stredu básnikovho tematického záujmu. „Ohnivé predstavenia“ detí tvoria kontrapunkt voči narastajúcej únave a ľahostajnosti sveta dospelých, reprezentovaného lyrickým subjektom básní. Splývanie hodnotových perspektív v detskej psychike, schopnosť zamieňať si reálny a vysnený svet, autor zachytáva z hľadiska pozitívnych (motívy bezstarostnosti, úžasu, detského očarenia), ale aj negatívnych dôsledkov (motívy ohrozenia, bolestného vyzrievania, potrebnej ochrany). Detstvo tu vystupuje vo svojej vnútornej protirečivosti, aj ako „bariéra“ pre maličkých, zbavené mystifikácií o „stratenom raji“ na zemi (básne Let, sen, peľ, sneh, Pálenie pamätníkov, Deti starnú a i.). Jeho konečná podoba je však podmienená až jeho usúvzťažnením s dospelosťou človeka.

O nástrahách nejednoznačného sveta dospelých hovorí aj ďalšia časť Remeslo žiť, tentoraz prostredníctvom životných fragmentov, pocitov, vyznaní „iných“ dospelých ľudí aj s ich pominuteľnými svetmi. Oproti predchádzajúcej časti s jej uvoľnenou fantazijnosťou tu prevláda civilnejší, miestami takmer dokumentárny štýl, smerujúci až k básnickému glosovaniu skutočnosti. Zachovaný zostáva básnický prézentizmus, ktorý však oproti prvej časti, kde súvisel s detským spôsobom vzťahovania sa ku skutočnosti, pôsobí cielenejšie. Lyrický subjekt básní je štylizovaný do roly pozorovateľa, ktorý iba verne zaznamenáva život v jeho mnohorakých prejavoch a premenách, aj s občasným vpádom detských ozvláštňovacích postupov do záznamov. Deje sa tak v podobe vnútorného premietania vonkajších reálií do vedomia lyrického subjektu a ich spätnej projekcie.

Súčasťou tejto štylizácie sa stáva aj tematizácia aktu rozprávania (napr. v básňach Boxer, Čo si s tým počnem a i.) a aktu písania (napr. Prvé ranné správy, Balans a i.) ako svojprávnych udalostí, zrkadliacich životnú dynamiku horúcej prítomnosti. Muž „v kockovanej košeli“ z básne Od a ku je pravdepodobne alúziou na báseň M. Válka, podľa ktorej „poézia chodí v kockovanej košeli a kašle na bontón“. Hevierov básnik (lyrický subjekt) ide ešte ďalej: bez okázalosti kašle aj na vysokú básnickú štylizáciu v duchu básnických avantgárd, a to na rozlohe celej zbierky. Modernú dominanciu lyrického subjektu vystriedala civilnejšia poloha, ktorá tvorí tak základ životnej kontextualizácie osobného, ako aj zbezvýznamňovania vlastnej existencie pod tlakom civilizačných procesov. Do istej miery tu mohlo ísť aj o špecificky básnickú reakciu na dobovú literárnu megalomániu.

Tretiu časť zbierky Spi, moje tigre chodia okolo tvoria ľúbostné básne. V Hevierovom básnickom podaní ani láska nepotrebuje veľké slová. Vzťah ja – ty existuje vo vzájomnom napätí s okolitým svetom, len ako jeho prevrátený odtlačok nadobúda svoj vlastný význam (básne Autogén, Medové sekundy a i.). Jemne lyrizované básne (Návrat do divočiny, Kráľovná vstáva) striedajú básne založené na poznaní hlbších vrstiev vzťahu a sugestívnej obraznosti (Tri funkcie ohňa, Žeravina).

Posledná časť Počítač Hamlet prináša experimentálnu „sci-fi lyriku“. Popri jemnej snovej atmosfére v nej dominuje hravý prvok. Prostredníctvom futurologických, lyricky odtienených vízií lyrický subjekt zároveň vysiela varovné signály, mapujúce krehký vzťah rovnováhy medzi prírodnou a technickou zložkou ľudskej civilizácie.

Celkovo, hoci v civilnejšej, menej excitovanej konštelácii, Hevierova poézia korešponduje so životnou filozofiou hnutia hippies zo šesťdesiatych rokov (motívy lásky, detského očarenia, civilizačného ohrozenia, vnášanie prvku hravosti, jazykovej prirodzenosti, pozitívnej životnej orientácie, nenásilnej spoločenskej angažovanosti a pod.). Poetikou i tematicky sa teda nachádza v medzipriestore moderného umenia z prvej polovice 20. storočia a pop-artu, ktorý charakterizuje poslednú tretinu 20. storočia. Zbavuje sa avantgardného pátosu výlučnosti, ale popri zvýšenej hladine komunikatívnosti si zároveň udržiava vysokú umeleckú kvalitu. Významové korešpondencie sú založené predovšetkým na vynaliezavých analógiách a detailnej presnosti vnemov, najmä vizuálnych. Častý výskyt anafory súvisí s prevahou enumeratívnych postupov, ktoré okrem iného zodpovedajú detskej logike vyjadrovania sa s jeho priamočiarou syntaxou. Definičné metafory sú najčastejšie nadvetného charakteru a prekrývajú celý pôdorys básne.

Pre Hevierovu poéziu je charakteristické a dôležité záverečné pointovanie textov, ktoré často súvisí s neočakávanou významovou zmenou v evokovanej optike a prekvapujúco rozširuje a dourčuje sémantický priestor básní. Hovorovosť básnického jazyka, zanášanie naratívnych postupov do významového tkaniva básní sa v konečnom dôsledku prejavuje aj v žánrových charakteristikách. Častý výskyt básní v próze signalizuje o. i. autorovo uvoľnené vnímanie literatúry, mimo tlaku literárnych očakávaní a konvencií. Práve touto svojou vlastnosťou, odstraňovaním dobových ideologických a literárnych stereotypov, Hevierova zbierka produktívne zasiahla aj do vývinu slovenskej literatúry osemdesiatych a následne deväťdesiatych rokov.

Vydania

Elektrónkový klaun. Bratislava, 1983.

Literatúra

BARBÍRIKOVÁ, E.: Široký záber. In: Práca, roč. 38, 20. 10. 1983, s. 6.

/bž/ (BŽOCH, J.): Nový Hevier. In: Nové knihy, 1983, č. 31-32, s. 3.

HOCHEL, I.: D. Hevier: Elektrónkový klaun. In: Romboid, roč. 18, 1983, č. 12, s. 84-85.

KOVALČÍK, V.: Dve básnické novinky. In: Nové slovo, roč. 25, 1983, č. 23, príloha Nedeľa, s. 7.

MARČOK, V.: O čo sa chvejú naše srdcia. In: Pravda, roč. 64, 24. 11. 1983, s. 5.

ZAMBOR, J.: Básnický vývoj Daniela Heviera. In: Romboid, roč. 19, 1984, č. 2, s. 68-72.

ŽIAK, M.: Hevier, klaun a meštiaci. In: Romboid, roč. 19, 1984, č. 11, s. 77-79.

Autorka hesla

Stanislava Chrobáková-Repar