CIRILLO-METODIADA

HOLLÝ, Ján (1785 – 1849)

epos, 1835

Epos mal podtitul: „víťazská báseň v šesťi spevoch od Jana Hollého, arcibiskupstva ostrihomského kňaza, s pripojením Živostopisom svatích Cirilla a Metoda, jak též Bájoslovím pohanských slovákov, a Visvetľením ňekterích slov.“ Ide o druhý z eposov Jána Hollého, napísaný v bernolákovčine, v časomernom prozodickom systéme a podľa princípov klasicistickej poetiky. Jeho úlohou malo byť zviditeľnenie dávnych koreňov kresťanstva u Slovákov a oslava ich hlbokého morálneho cítenia. (O výraznom kresťanskom zameraní eposu svedčí nielen zvolená tematika, ale aj Hollého modifikovanie klasických antických poetických princípov žánru, napríklad v úvode už nevzýva múzu Umku ako v epose Svatopluk, ale vo forme modlitby sa prihovára k obom svätcom.)

Prvýkrát báseň vyšla v roku 1835 v Kráľovskej univerzitnej tlačiarni v Budíne s dvoma dedikáciami: Martinovi Hamuljakovi a Jurajovi Palkovičovi. Pravdepodobným vydavateľom bol Martin Hamuljak. Juraj Palkovič jej vydanie zrejme nefinancoval, ale nie je vylúčené, že ju ešte pred smrťou stihol prečítať.

Hoci prvá zmienka o jej príprave pochádza až z roku 1834, je pravdepodobné, že na nej Hollý začal pracovať hneď po dokončení Svatopluka v roku 1832. V liste Martinovi Hamuljakovi z roku 1834 totiž spomínal, že jediné, čo mu ešte chýba, je názov eposu. Pripravený už mal samostatný spis Životopis ss. Cirilla a Metoda, ktorý spolu so zveršovanými obsahmi všetkých šiestich spevov a prvými 26 veršami eposu prvýkrát uverejnil v almanachu Zora v roku 1835.

Po dlhšom rozhodovaní Hollý napokon uprednostnil pred svojím plánovaným názvom Cirillo-Metodiada aneb Konštantín a Metod, blahozvestove Slovákov Kollárov návrh Cirillo-Metodiada. Jeho pôvodný názov zostal zachovaný iba v prílohe Život svatich Cirilla a Metóda, slovenskích blahozvestov.

Súčasťou prvého vydania bol okrem spomínaného Životopisu aj spis Bájoslovie, ktorý bol však v súbornom vydaní Hollého diela z roku 1950 pripojený k eposu Sláv, a Visvetľení ňekterích slov.

V prípravnej fáze k napísaniu eposu získal Hollý veľa informácií pravdepodobne z prác J. Dobrovského Cyrill und Method der Slawen Apostl (1823), Mährische Legende von Cyrill und Method (1826) a z jeho Základov jazyka staroslověnského (1822), ale aj z dodnes nezachovaného spisu Collectanea de Svatoplugo či z diela Samuela Timona Imago antiqua Hungarie, v ktorom Timon obhajoval názor, že Cyril a Metod nie sú len apoštolmi Čechov a Moravanov, ale aj Panónov a Ilýrov. Zrejme tiež pod vplyvom tohto spisu vyznieva Hollého Cirillo-Metodiada ako zámerná obrana cyrilo-metodskej tradície pred jej prisvojením Uhorskom, ale aj pred jej výlučným privlastnením zo strany Čechov a Moravanov.

I napriek Hollého precíznosti v práci s historickými materiálmi podľa možností dobového historického výskumu v niektorých častiach eposu dochádza k narušeniu dôveryhodnosti jeho rozprávania (napríklad návrat oboch bratov z Ríma na Veľkú Moravu). Hollého manipulovanie s historickou pravdou je však vedomé, je to jeho umelecký a predovšetkým ideologický zámer. S nepresnosťami v deji eposu sa vyrovnáva v pripojenom Životopise a v ďalších odborne ladených statiach.

Dej eposu je chudobný na príbeh, posúva sa viac do roviny duchovnej, ideovej a prevažujú v ňom názorové strety a konfrontácie. Základnými konštrukčnými prvkami eposu sú preto formy monológu a dialógu. V nich Hollý otvára problém ekonomického a politického pozadia kresťanských misií, ktoré prevažujú nad čistým záujmom šíriť pravú vieru, avšak tento problém nevyslovuje priamo. V prvom zo šiestich spevov dominuje privítacia reč Rastislava, v ktorej pripomína cirkevné dejiny Slovákov: najstaršie tradície kresťanstva kladie až do 4. storočia a spomína biskupstvo v Nitre a dokonca i na Devíne. Ale aj keď v nej okrem toho zaznievajú i výčitky adresované nemeckým kňazom pôsobiacim na slovenskom území, otvorene kritizuje len skutočnosť, že neovládali reč domáceho slovanského obyvateľstva a ani sa ju neusilovali naučiť. Rastislav tak kladie dôraz len na problém šírenia viery v zrozumiteľnom jazyku, v jeho reči sa priamo neobjavujú žiadne narážky na politické zámery a vedľajšie úmysly bavorských kňazov. Druhý spev sa vyznačuje až barokovo desivými obrazmi posledného súdu v Metodovom rozprávaní o tom, ako bulharský kráľ Boris prijal kresťanstvo. Tretí a štvrtý spev pôvodne tvorili jeden spoločný spev o misijných cestách Konštantína po slovenských územiach a Metoda po Morave. Tvoria ich rozsiahle opisy niektorých pohanských zvykov, ale nevyznievajú ako ich odsudzovanie, skôr ich Hollý pripodobňuje ku kresťanským obradom (napr. obrad delenia koláča na kúsky a ich vkladanie do úst prítomných), a tak sa usiluje poukázať na ne ako na prejavy kultúrneho a duchovného bohatstva domáceho národa. V štvrtom speve prostredníctvom dišputy medzi pohanským kňazom Oslavom a Metodom Hollý opätovne zvýrazňuje protiklad duchovných a hmotných hodnôt a poukazuje na správne chápanie kresťanstva, ktoré nemá byť zneužívané ako prostriedok na získanie politickej moci. Aj keď Oslav zostane verný svojmu presvedčeniu, ľud, ktorý sa zišiel, aby počúval dišputu, sa napokon prikloní na stranu Metoda. Tento spev azda najviac vyznieva ako Hollého vyjadrenie úcty slovanským predkresťanským náboženským prejavom, ktoré hodnotí ako dôkaz bohatého duchovného života Slovanov. Po dvoch rokoch práce sa obaja bratia opäť stretávajú na Devíne. Nasledujúci rýchly spád udalostí, ktoré boli dôsledkom intrigánskych aktivít bavorských kňazov, obvinenie oboch bratov z herézy a ich cesta do Ríma na pozvanie pápeža sú obsahom piateho spevu. Záverečný šiesty spev je už samotnou obhajobou slovanskej liturgie pred pápežom.

Hlavným princípom celého eposu je protiklad hmotných a duchovných hodnôt. Svoje ideály Hollý predstavuje predovšetkým v postave Rastislava, ktorý uprednostňoval duchovné hodnoty pred svetskými záujmami a uvedomoval si dôležitosť dobrovoľného prijatia kresťanstva na základe správneho pochopenia a porozumenia. Jeho rozhodnutia a činy zohľadňujúce potreby domáceho obyvateľstva a podporujúce jeho špecifiká zámerne oslobodzuje od akéhokoľvek prepojenia s politickými záujmami. S rovnakým dôrazom vyzdvihuje Hollý aj duchovný rozmer misie solúnskych bratov na území Veľkej Moravy. Darí sa mu to prostredníctvom nenápadných, ale o to viac vypovedajúcich detailov (napr. odobratie sa oboch bratov do chrámu hneď po Rastislavovom prijatí a až následná účasť na pripravenej hostine na ich počesť).

Cirillo-Metodiada ponúka rozvitie dominantných ideových línií eposu Svatopluk, keď oslavu histórie slovenského národa a jeho túžby po slobode a nezávislosti dopĺňa obhajoba jeho intenzívneho duchovného života, bohatej kultúrnej tradície a zároveň tiež jeho práva na cirkevnú samostatnosť.

So Svatoplukom ju tiež spája Hollého záujem predstaviť základné slovenské národné archetypy ako pohostinnosť, vnímavosť voči duchovným hodnotám, láska k umeniu a pod. Vzájomné prepojenie oboch eposov Hollý potvrdil aj použitím totožných postáv. Na postave Zemižízňa, vo Svatoplukovi vojenského vodcu Belohorcov – záhorákov, sa ideový posun prejavil najmä v tom, že v Cirillo-Metodiade už nevystupuje ako udatný bojovník a nemá tu vojenskú úlohu, ale stáva sa jednak hlavným rečníkom výpravy k Michalovi III. a sprostredkovateľom ideí Rastislavovho posolstva, jednak je sprievodcom vierozvestov na ich ceste do Ríma.

Po monumentálnom obraze histórie slovenského národa v epose Svatopluk sa Hollý vo svojom druhom epose rozhodol oživením cyrilometodskej témy zvýrazniť aj jeho kresťanskú tradíciu a zviditeľniť jeho bohatý morálny i kultúrny potenciál.

Vydania

Cirillo-Metodiada. Víťazská báseň v šesťi spevoch. Budín, 1835.

Básňe Gana Hollého I. – IV. Budín : Spolok milovníkov reči a literatúry slovenskej, 1841 – 1842.

Dielo Jána Hollého I. – X. Edične pripravil Jozef Ambruš. Trnava : Spolok sv. Vojtecha, 1950.

Dielo Jána Hollého I. a II. Bratislava : Tatran, 1985; 1999.

Literatúra

AMBRUŠ, J.: Ján Hollý očami svojich súčasníkov. Bratislava : SVKL, 1964.

FORDINÁLOVÁ, E.: Ján Hollý (1785 -1849). Bratislava : Veda, 2003.

FORDINÁLOVÁ, E.: Ján Hollý v slovenskom národno-kultúrnom vedomí. Bratislava : Veda, 2007.

Korešpondencia Jána Hollého. Ed. Jozef Ambruš. Martin : Matica slovenská, 1967.

Pamätnica z osláv 200. výročia narodenia Jána Hollého. Martin : Matica slovenská, 1985.

TURČÁNY, V.: Na krásnu záhradu Hollého Jána. Bratislava : Tatran, 1972.

TURČÁNY, V.: Podnety antickej poézie v diele J. Hollého. Praha : Academia, 1978.

VYVÍJALOVÁ, M.: Mladý Ján Hollý. Bratislava : Tatran, 1975.

Autorka hesla

Lenka Rišková