BRATOVA RUKA

KALINČIAK, Ján (1822 – 1871)

historicko-dobrodružná novela, 1846

Novela bola po prvý raz uverejnená v časopise Orol Tatránsky. Do prvej dejovej situácie vpadá rozprávanie in medias res: v Mukačeve prebieha súd nad starcom Ďorďom Badánskym, ktorý je odsúdený za protištátne sprisahanie, hoci je nevinný. Jeho odsúdenie je komplotom nepriateľského rodu Razdaničovcov (starý Razdanič je sudca, jeho syn zasa krivo prisahá). Posledný príslušník rodu, vnuk Ďorďa Mikuláš Badánsky, priamo na súde prisahá pomstu, že nespočinie, kým zradne prisahajúcu ruku nezavesí na kríž. (Pomsta je veľmi charakteristickou motiváciou pre slovenskú romantickú prózu.) V druhej naratívnej sekvencii Mikuláš spolu s (nie pokrvnými) členmi rodiny na konšpiračnej schôdzke ustanoví tajný „súd rodu Badánskeho“, ktorý sa každoročne zíde (súd je teda ritualizovaný) a bude odsudzovať na smrť členov razdaničovského rodu. Zložia prísahu o zachovaní tajomstva a každý, kto by sa ho dozvedel, hoci aj najbližší príbuzný, musí zomrieť. Tretia sekvencia prináša zmenu rozprávačskej perspektívy: v centre pozornosti rozprávania je starý Razdanič a jeho dcéra Anuľka, ktorá sa zaľúbi a napokon zosobáši s pánom Laskárom, prisťahovalcom, postavou s tajomstvom (neznámej minulosti). Ďalšou zmenou perspektívy je motív tajného súdu Badánskeho – zabijackej tajnej spoločnosti (ošúchaný topos krvákových dobrodružných románov), ktorá v rozmanitých situáciách vyvražďuje členov razdaničovského rodu (napr. na hostine ktosi znenazdajky prekole domáceho pána s výkrikom: „Prepadols’ súdu Badánskeho!“). V lese Mikuláš (ktorý sa znovu objavuje v deji) odsúdi na smrť starého Razdaniča. Zároveň sa v logike deja objavujú prvé indície identifikácie postavy Laskára s Mikulášom Badánskym: Laskár sa dozvie od manželky o plánovanej ceste jej otca do Budína, následne otca počas nej pomstitelia zajmú a Mikuláš pred súdom zasa rozorvane preklína svoju situáciu („špehuj kroky krvi svojej vlastnej“). Tieto indície stotožnenia dvoch postáv text rozosieva len diskrétne (napríklad Laskár žil na majetku Badánskych, ktorý skonfiškovaný odkúpil od kráľa) a zároveň odkladá rozuzlenie, spočívajúce v (pre dobrodružný žáner charakteristickom a klišéovitom) topose rozpoznania (anagnorisis), keďže v nasledujúcej sekvencii pomenúva manžela Anuľky naďalej ako Laskára. Nasleduje ďalšia, v podstate opakovacia sekvencia súdu nad krivoprísažníkom Petrom Razdaničom – zmena oproti predchádzajúcim súdom spočíva v tom, že Mikuláš ho ako pokoreného zbabelca odmieta zabiť (svoju úlohu tu však zohráva i Mikulášova romantická rozorvanosť medzi citom a povinnosťou) a len mu odtne ruku, ako sa zaprisahal. Naratívny program pomsty (zložený z dvoch členov: prísaha – pomsta) sa takto zavŕšil a nasleduje detenzia: Anuľka vidí po prvý raz svojho záhadného manžela usmievať sa. Detenzia, strata epického napätia spočívajúca v nastolení rovnovážnej situácie, je však falošným rozuzlením – naratívny program pomsty totiž nepokrýva celý fabulačný mechanizmus novely, ale tvorí len jeden naratívny blok: následné druhé narušenie rovnováhy, ktoré rozbieha ďalší dej (a otvára druhý naratívny blok) až k tragickému vyústeniu (súhlasne so všeobecnejšou kalinčiakovskou dejovou paradigmou), je zárodočne implikované už v skoršom motíve prísahy, ktorá presahuje pomstu (ide o prísahu udržania rodového tajomstva) v súčinnosti s porušením druhej zložky prísahy: že Mikuláš nezabije Petra Razdaniča. „Bratova ruka“ sa preto stáva usvedčujúcim predmetom. Z konjunkcie postáv Anuľky a jej brata Petra (motív Petrovej návštevy počas Laskárovej neprítomnosti) vyplýva anagnorisis (identitu Laskára Peter Razdanič implicitne definitívne identifikuje ako Mikulášovo prestrojenie), a tým zároveň prezradenie rodového tajomstva: v Laskárovej inak vždy zamknutej kasni nájdu súrodenci šatku, z ktorej vypadne odťatá ruka. Peter ju podľa prsteňa spoznáva ako svoju. Keď Mikuláš/Laskár po príchode domov zistí, že rodové tajomstvo bolo prezradené a odhalila ho práve Anuľka preto, že ju Peter podpichoval v jej žiarlivosti na manžela (tu sa intertextuálne ohlasuje rozprávkový topos zakázanej trinástej komnaty a postavy Modrofúza) – v intenciách prísahy tragicky, za hojného prelievania sĺz, láskyplne svoju milovanú zabije, neprezradiac jej však svoju pravú identitu, aby sa až toľko netrápila. Následne ho zajmú hajdúsi, ktorých privolal Peter, a Mikuláš Badánsky je popravený v Mukačeve rovnako ako jeho dedo Ďorď: prvý a záverečný motív textu sa takto korelujú a kruhovo rámcujú text – záverečným motívom popravy sa kruh uzatvára.

Kalinčiakova zručnosť v konštruovaní napínavého príbehu vychádza predovšetkým z využívania dobrodružno-románových motívov tajomstva (dvojitá identita/prestrojenie postavy, tajný súd, postava s tajomnou minulosťou) – na rozdiel od jeho debutovej novely Bozkovci, kde bola intriga priehľadne vyrozprávaná v chronologickom poriadku –, ako aj z viacerých korelácií počiatočných a napĺňajúcich motívov: počiatočný motív prísahy zachovania tajomstva funguje ako rozbuška, ktorá napokon rozmetá falošné detenzívne riešenie a vedie k tragickému, priam alžbetínskemu finále. Konštrukčný princíp tajomstva, aj dosahovanie efektu hrôzy jednak pomocou tajomných motívov (lesný súd), ako aj parcelácie tela (motív odseknutej ruky či tiež odseknutých hláv pri popravách) poukazujú na gotický hrôzostrašný román ako na jedného z genealogických darcov dobrodružno-historickej romantickej prózy. Kým v romantickom kóde napr. u Hurbana sú Tatry nositeľom národnej pôvodnosti, či až kolískou Slovanstva, Kalinčiakov chronotop zavádza motív temných, „konšpiratívnych“ tmavých hôr tiahnucich sa od Tatier smerom na východ, v ktorých sa tajne schádzajú sprisahanci a kde číha na nepriateľov z rúk „zbojníkov“ strašná smrť, ktorej nemožno uniknúť.

Hlavný hrdina Mikuláš je konštruovaný jednak ako démonický (pri poprave deda sa od zúfalstva šialene smeje, potom v šťastnom manželstve sa zasa, naopak, vôbec neusmieva), jednak ako typicky vnútorne rozorvaný romantický hrdina, zmietajúci sa medzi citom a povinnosťou: tragické vyústenie zapríčiňuje skutočnosť, že hrdina neuprednostní „klasicisticky“ povinnosť, avšak ani cit, ale medzi týmito pólmi striedavo kolíše: prichádza do blízkosti Razdaniča v prestrojení (podľa mariánskej zásady: priateľovi blízko, nepriateľovi ešte bližšie), Anuľku si však neberie z vypočítavosti ako prostriedok k pomste, ale z lásky – tu víťazí cit (a využíva sa intertextuálny topos „Rómea a Júlie“ – tragickej lásky príslušníkov znepriatelených rodov). Rovnako porušuje prísahu, keď nechá jej brata nažive. Keď jej však tajne zabije otca, a rovnako keď zabije ju, víťazí zasa povinnosť. Hrá dvojitú hru: milovanej manželke tajne vyvražďuje rodinu. Vnútorný rozpor hrdinu je literárne vyjadrený v priemete do expresívnej fyziognómie postavy, jej mimiky a emfatických výkrikov. (Vnútorný plán postavy je vyjadrovaný len konvenčnými preromantickými jazykovými prostriedkami v pásme ženskej postavy Anuľky.) Napriek kolísavému podliehaniu „rodovej logike“ krvnej pomsty je to individualistický „nadľudský“ hrdina, vylamujúci sa z kolektívnej rodovej identity, pretože je posledným príslušníkom rodu (por. cooperovský topos Posledného Mohykána). Práve preto je v podobe Laskára Petrovi podozrivý: Laskár sa totiž vymyká z „rodovej logiky“ – o jeho rode nič nevedno. Keďže hrdina, ktorý deštruuje nepriateľa, zradne vstupuje do jeho radov (Mikuláš sa priženením totiž stáva súčasťou nepriateľského rodu), možno tento motív čítať aj ako istú rodovú analógiu k romantickému toposu wallenrodizmu: akurát že Kalinčiak ako základnú kolektívnu jednotku, za ktorú hrdina bojuje, neponíma „štúrovský“ národ, ale zemiansky rod s jeho archaicky „pôvodnými“ „putami krvi“. V intenciách walterscottovského modelu historickej prózy Kalinčiak odsúva historické postavy na okraj (tu dokonca na rozdiel od Bozkovcov ani nevystupujú) a necháva pomocou fiktívneho príbehu a postáv vyvstať istý model historického sveta: Kalinčiak postavil do centra svojho rozprávania kolektívnu identitu slovenských zemianskych rodov. Modeluje mechanizmus právno-spoločenskej inštitúcie krvnej pomsty, právne legalizovanej, ktorá reálne fungovala v rámci stredovekých slovanských rodov a transformovaná na právo vedenia súkromnej odvetnej vojny pretrvala až do 18. storočia: tento záväzok sa prvotne týkal rodu, a pomsta – tak ako v Kalinčiakovej próze – postihuje nielen páchateľa, ale všetkých mužských členov znepriateleného rodu. Ohrození sa snažili uzavrieť s pomstiteľmi prímerie, čo sa spájalo s istými obradmi (napr. pokory), ktoré sa neskôr transformovali na cirkevnú ceremóniu, a vyplatením odškodného. Práve vyznanie hriechu a pokorenie vyžaduje „súd Badánskeho“ od dvoch hlavných páchateľov, a preto súd práve Petra po potrestaní prepustí. Kalinčiakova próza sa teda popri značnej miere anachronizmu/aktualizácie (romantický hrdina) snaží aj na pôde literárnej fikcie rekonštituovať istý „historický svet“, hoci Kalinčiak v proklamatívnych výpovediach kladie pri tvorbe historického románu na prvé miesto konštruovanie fikcie pred vernosťou historickým faktom.

Bratova ruka prináša do vývinu slovenskej prózy model romantickej dobrodružno-historickej prózy nie pomocou prekladu diela z cudzojazyčnej literatúry, ale kultúrneho transferu (napísaním pôvodného domáceho diela v istom žánrovom kóde, literárne využívanom inonárodnými literatúrami). Z vývinového hľadiska je dôležitá transformácia konštrukčného princípu tajomstva oproti preromantickej próze: kým tam odhalenie tajomstva (pôvodu postáv) pôsobilo ako deus ex machina pre „šťastný koniec“ – svadbu, v modeli Kalinčiakovej romantickej prózy je tajomstvo (tu tiež rodového pôvodu) „goticko-románové“ – temné a deštruktívne: zastretie svojej identity umožňuje Mikulášovi pomstu a prezradenie tajomstva súdu zasa vedie k jeho zavraždeniu Anuľky. A toto prezradenie tajomstva je tiež zapríčinené pôsobením mechanizmu tajomstva: zato, že Mikuláš nevyvesí spektakulárne zradcovu ruku na kríž, ako sľuboval, ale ukryje ju do „predmetu s tajomstvom“ vo svojom osobnom vlastníctve.

V jazykovej rovine textu slúži Kalinčiakovi jazyk predovšetkým ako médium rozprávania príbehu (popri povinnej dani poklesnutému romantickému kódu v pasážach metaforických opisov prírody či fyziognómie a oblečenia postáv) – oslobodzuje slovenskú romantickú prózu predovšetkým od jej hypertrofovaného zaťaženia prívlastkami a obmedzuje frekvenciu inverzií a postponovaných prívlastkov. Priraďovacie súvetie nezriedka kondenzuje a „priraďuje“ k sebe následné epické deje, čím Kalinčiakova veta nadobúda výrazný dejový spád, v najdynamickejších pasážach sa nezriedka vyznačujúci naratívno-vetným paralelizmom.

Vydania

Orol Tatránsky, 1846.

Povesti Jána Kalinčáka, sväzok II. Bratova ruka. Bozkovci. Turčiansky Sv. Martin : Kníhtlačiarsko-účastinársky spolok, 1873.

Púť lásky. Bratislava : SVKL, 1963.

Literatúra

BÍLIK, R.: Vznik minulosti (Historický žáner v próze slovenského romantizmu). In: Slovenská literatúra, roč. 52, 2005, č. 4-5, s. 296-317.

ČÚZY, L.: Kalinčiak, Ján. In: MIKULA, V. (ed.): Slovník slovenských spisovateľov. Praha : Libri, 1999.

HVIŠČ, J.: Epické literárne druhy v slovenskom a poľskom romantizme. Bratislava : Vydavateľstvo SAV, 1971.

IVANOVÁ-ŠALINGOVÁ, M.: Príspevok k štýlu štúrovskej prózy. Štýl prózy Jána Kalinčiaka. Bratislava : Vydavateľstvo SAV, 1964.

KLÁTIK, Z.: Slovenský a slovanský romantizmus. Typológia epických druhov. Bratislava : Veda, 1977.

KLÁTIK, Z.: Štúrovci a Juhoslovania. Bratislava : Vydavateľstvo SAV, 1965.

ŁEPKOWSKI, T. (ed.): Mały slownik historii Polski. Warszawa : Wiedza powszechna, 1964 (heslo „Wróżda“, t. j. krvná pomsta).

MRÁZ, A.: Ján Kalinčiak. Turčiansky sv. Martin : Matica slovenská, 1936; NOGE, J.: Slovenská romantická próza. Bratislava : Vydavateľstvo SAV, 1969.

PIŠÚT, M. – ROSENBAUM, K. – KOCHOL, V.: Dejiny slovenskej literatúry II. Bratislava : Vydavateľstvo SAV, 1960; PIŠÚT, M.: Počiatky básnickej školy Štúrovej. Bratislava : Učená společnost Šafaříkova, 1938

Autor hesla

Tomáš Horváth