BABYLON

FIGULI, Margita (1909 – 1995)

román, 1946

Monumentálny historický román z exotického prostredia a s exotickou témou z dejín Chaldejskej (Novobabylonskej) ríše, koncipovaný autorkou v rokoch druhej svetovej vojny.

Historické východisko a fabulačný rámec Babylonu tvoria posledné roky existencie Novobabylonskej ríše (626 – 539 pred n. l.). Sujet románu rozvíja tému etickej a sociálnej krízy, ktorá sa v historickej perspektíve javí ako kríza, rozpad a zánik istého typu absolútnej moci, a znamená tiež skazu životného sveta postáv, ktoré sú s takouto mocou nejakým spôsobom späté alebo sú v jej dosahu. Táto téma sa rozvíja cez niekoľko typov navzájom prepojených konfliktov, z ktorých určujúci je globálny konflikt substanciálnych dejinných síl, reprezentovaných dvomi veľkými a navzájom súperiacimi ríšami – Novobabylonskou a Perzskou. Tento základný konflikt má určujúci dosah na ďalšie konflikty, a to predovšetkým na konflikt medzi babylonskou vladárskou mocou a mocou kňazskou, a ďalej na konflikt medzi záujmami šľachty a ľudu. Cez známy biblický motív „babylonského zajatia“ sa tu – viac ilustratívne ako epicky funkčne – vyskytuje aj konflikt chaldejského polyteizmu a židovského monoteizmu. Na tieto historicky reálne motívy nadväzuje vrstva historicky fiktívnych kolízií a sporov, nesených jednak postavami nesporne historickými (perzský kráľ Kýros, babylonský kráľ Nabonid), jednak z hľadiska dejín iba hypotetickými (babylonský kráľ Balsazar, starozákonný prorok Daniel), a jednak celkom fiktívnymi (napr. perzské knieža Ustiga, babylonský vojvodca Nebuzardar, dievča Nanai a ostatné postavy). Epický amalgám všetkých typov konfliktov ústi napokon do katastrofy, do skazy Babylonu, ktorá sa v románe interpretuje starozákonnou metaforou o „stratenom raji“.

V sieti dejinných kolízií i súkromných intríg zaujíma ústredné miesto trojuholník vzťahov medzi postavami Nanai, Ustigu a Nebuzardara. Postava dievčaťa Nanai je pre autorkinu tvorbu typická: zápasí v nej láska s rozumom, vášeň s intelektom, lojalita k tradícii a zákonu s impulzívne nastoľovanou potrebou spravodlivosti a pravdy. Táto rozpoltenosť sa premieta i do jej vzťahu k obom mužom, ktorí majú totožné vlastnosti, uplatňujú podobné filozofické hľadiská a príbuzné je aj ich spoločenské postavenie. Pretože však Nebuzardar je ochrancom domácej tradície a zákona a Ustiga predstaviteľom cudzích a nepriateľských síl, láska Nanai sa napokon prikloní k Nebuzardarovi, lojálne ochraňujúcemu aj hodnoty, v ktoré už sám prestal veriť. Ustiga, veliteľ perzskej „rozviedky“, reprezentuje síce vývinovo perspektívnejšie historické tendencie, pretože však objektívne je nepriateľom domácej tradície (rodu, národa, štátu), Nanai napokon odmieta nielen jeho lásku, ale aj to, čo Ustiga spoločensky reprezentuje. Ponecháva si len prvky jeho „humanistickej“ filozofie a na rozvalinách Babylonskej ríše sa chce pokúsiť pre svojho syna znova vybudovať a vypestovať „stratený raj“.

Intímne vzťahy postáv a ich postoje k historickým procesom sa odvíjajú v exotickom, dekoratívne monumentalizovanom prostredí. Jeho kultúrno-duchovnú i materiálnu zložku rekonštruovala autorka s dosť veľkou dávkou epickej i historickej pravdepodobnosti a vo funkčnom vzťahu k iným prvkom témy. Jazyk diela je integrujúcim prostriedkom, ktorý výrazovo zjednocuje psychický intimizmus postáv s dekoratívno-monumentálnou interpretáciou prostredia.

Umelecká evokácia časovo i priestorovo odľahlých, exotických prostredí a dejov bola v takomto rozsahu a na takejto umeleckej úrovni novinkou v žánri historického románu na Slovensku. Román nepresahoval do súčasnosti priamymi analógiami, napriek tomu prinášal určitú všeobecne a akoby nadčasovo platnú humanistickú identifikáciu mocenských mechanizmov a ich kríz. Etické posolstvo nádeje na opätovné získanie „strateného raja“ prostriedkami pokory, lásky a pravdy sa však bezprostredne po skončení svetovej vojny neprijímalo bez výhrad. Autorkino úsilie o historický román bolo zatiahnuté do kritickej diskusie o celkovom smerovaní slovenskej prózy v povojnových pomeroch (J. Felix, M. Chorváth, A. Matuška a i.) a popri ocenení určitých jeho pozitív sa kvalifikovalo aj ako únikové a estétske. A. Matuška hovoril o „slovnom brokáte“, ktorý podľa neho v románe zahaľoval chudobu v poznaní historickej reality. Koncom osemdesiatych rokov sa k dielu esejisticky vrátil Ján Števček, ktorý síce za jeho základné sémantické gesto označil „orgiastický princíp“, ale v úsilí o uchovanie diela v živom literárnom obehu stanovil jeho postavenie v dejinách slovenskej literatúry takto: „Úctyhodné na tomto pokuse o román je to, že autorka v ňom uplatnila ideály, zhodné s ideálmi socialistickej spoločnosti svojej doby.“

Napriek počiatočnému čitateľskému úspechu vyšiel Babylon (v autorkou upravenej dvojdielnej verzii) v ďalšom vydaní až v roku 1956. V takejto podobe potom vychádzal i neskôr.

Vydania

Babylon. Martin, 1946; Bratislava, 1956; 1964; 1966; 1969; 1973; 1980; 1987.

Literatúra

ČEPAN, O.: Kontúry naturizmu. Bratislava, 1977.

ČEPAN, O.: Babylon Margity Figuli. In: Literárne dejiny a literárna veda. Bratislava, 2002, s. 105-109.

FELIX, J.: O nové cesty prózy alebo problém „anjelských zemí“. In: Elán, roč. 16, 1946, č. 3-4, s. 6-7.

FISCHEROVÁ-ŠEBESTOVÁ, A.: Margita Figuli. Martin, 1970.

JURČO, J.: Tvorba Margity Figuli. Bratislava, 1991.

MATUŠKA, A.: Ešte o Babylone. In: Elán, roč. 16, 1947, č. 6, s. 8.

MRÁZ, A.: Margita Figuli: Babylon. In: Elán, roč. 16, 1947, č. 5, s. 8.

ŠTEVČEK, J.: Svet Babylonu. In: Súčasný slovenský román. Bratislava, 1987, s. 41-51.

Autor hesla

Milan Šútovec