AGAR

HVIEZDOSLAV, Pavol Országh (1849 – 1921)

epická báseň, 1883

Báseň bola pôvodne uverejnená v časopise Slovenské pohľady v roku 1883 ako prvá v rade Hviezdoslavových epických básní, čerpajúcich námety z biblického látkového okruhu, potom znovu v Zobraných spisoch básnických Hviezdoslava (zv. III, 1901), kde sa ako dátum vzniku básne uvádza rok 1882. Za života Hviezdoslava vyšla ešte raz, v roku 1912, v pražskom nakladateľstve J. Ottu (Hviezdoslav: Básne biblické) spolu s jeho ďalšími biblickými básňami Kain a Sen Šalamúnov.

Hviezdoslav v tomto texte rozvinul jednu z tematických podôb idey spravodlivosti, ktorú do svojej tvorby uviedol začiatkom sedemdesiatych rokov 19. storočia v almanachu Napred (báseň Spravodlivosť!). Treba zdôrazniť, že kým v sedemdesiatych rokoch sa uvedená téma spájala u Hviezdoslava predovšetkým s literárnym „riešením“ sociálnych a nacionálnych otázok slovenského etnika, začiatkom osemdesiatych rokov hľadá univerzálnejšie umelecké podobenstvá tejto idey. Ich nosnosť skúša nielen v cyklických lyrických výpovediach, v ktorých, povedané slovami A. Matušku, „jeho duma nie je už len nad Slovákom, i duma nad človekom vôbec; duma vskutku kvílivá, no i duma-chorál, duma de profundis ľudskej tiesne, tá, ktorá uňho vrcholí v sofoklovskom: najväčším previnením človeka je, že vôbec prišiel na svet“. Hviezdoslava začal koncom sedemdesiatych rokov priťahovať žáner romantickej alegorickej epiky, založenej na umeleckom pretváraní povesťových a rozprávkových sujetov. Dôkazom je jednak rozsiahly fragment veršovanej povesti Ilona Žltovlas (1879), v ktorom Hviezdoslav rozviedol myšlienku túžby po dosiahnutí šťastia na princípe rozprávkového putovania hrdinky za zakliatym princom, a jednak jeho prvá dokončená väčšia epická báseň Agar, ktorej látku si „vypožičal“ z prvej starozákonnej knihy Genesis.

Uvedený text je svedectvom toho, že Hviezdoslav bol dobrým znalcom starozákonných kníh. Zistil, že idea spravodlivosti sa v svätom Písme viaže na celkom konkrétne príbehy starozákonných postáv, ktoré sú riadené „vyšším“ princípom spravodlivosti. Tento princíp Hviezdoslav pochopil ako vzťah človeka k Bohu a k Božím zámerom. Prijal predstavu, že spravodlivým sa človek stáva vtedy, keď prijme vieru nie ako stav či ľudskú vlastnosť, ale ako nástroj Božej vôle, ako zápas o nové videnie a novú cestu, kde človek vždy musí riskovať, vzdať sa všetkých opôr a spoliehať sa len na božiu vernosť. Na tomto pozadí chápania spravodlivosti rozvinul príbeh druhej „púštnej“ púte Agar, egyptskej otrokyne, ktorú prepustil Abrahám na žiadosť svojej ženy Sáry v záujme záchrany pravosti zasľúbenia a čistoty Abrahámovho ľudu.

Hviezdoslav kompozične rozčlenil text na štyri časti. V prvej časti exponoval vzťah Sáry a Agar. Postavu Sáry nachádzame v hlbokej depresii, štrnásť rokov (dá sa to určiť podľa Starého zákona, v ktorom sa uvádza, že Abrahám mal pri narodení Izmaela 86 rokov a v čase, keď sa mu zjavil Hospodin a urobil s ním zmluvu, mal 99 rokov) po tom, ako vo svojej netrpezlivosti dočkať sa vlastného potomka dala podľa zvyklostí svojho spoločenstva Abrahámovi svoju otrokyňu Agar, aby skrze ňu mal rod dediča. Táto depresia, ktorá vrcholí u Sáry výčitkami vo vzťahu k Hospodinovi, má korene v strate vážnosti a poníženia zo strany Izmaela, syna otrokyne Agar a Abraháma. Exponovanie dialógu Sáry a Izmaela má dvojakú očistnú funkciu: prvá súvisí so situáciou Sáry po tom, keď povýšila vtedajšie právo nad právom Hospodina, to značí, keď namiesto úlohy ženy byť oporou a pomocnicou Abrahámovi v plnení božích proroctiev uprednostnila úlohu ženy „Evy-pokušitelky“. Druhá funkcia sa viaže na postavu Izmaela, konkrétne na jeho povahu, v ktorej nemožno neidentifikovať znaky a poslanie Izmaela zo starozákonného prototextu. Nie náhodou ho Hviezdoslav predstavil ako chlapca s povahou neskrotného človeka, ktorý nezodpovedá predstave Hospodina o synovi abrahámovského zasľúbenia, ktorého porodí Sára. Je zjavné, že Hviezdoslav toto riešenie urobil pod vplyvom textu Starého zákona, kde sa o Izmaelovi hovorí toto: „Bude to človek ako divý osol; jeho ruka bude proti všetkým a ruky všetkých budú proti nemu“ (Prvá Kniha Mojžišova, 16). Agar je v pozícii brániacej matky a pokornej slúžky. Vďaka synovi dáva najavo Sáre, že ona je jeho pravou matkou. Zároveň nesúhlasí so slovami Sáry, že „syn otrokyne je predsa synom pani“. Vďaka Abrahámovi stráca výsadné postavenie v rodinnom kruhu, ktoré získala – podľa vtedajšieho práva – tým, že porodila dieťa svojmu pánovi.

Druhá časť príbehu je z hľadiska dotvorenia epických príbehov Sáry a Agar veľmi dôležitá. Zachytáva situáciu Božieho zjavenia. Táto situácia sa odohráva v nočnej hornatej krajine Gerar, neďaleko Hebronu, kde rozložil svoj stan Abrahám, putujúci za svojím poslaním. V tú noc, plnej „veľkej temnoty“, „škvrku“, „tresku“, „hrmu“, „sykotu“, „revotu“, „skubotu“, „lejaka šustu“ a „chrlotu z veležľabu“, Hospodin sníma z Abraháma strach a súčasne mu dáva znamenie, že prišiel s ním uzavrieť večnú zmluvu, v ktorej sa Boh už štvrtýkrát zaväzuje, že splní, čo sľúbil. Dáva slovo Abrahámovi, a to vyzdvihol aj Hviezdoslav v texte, že sa postará o „rozplodenie v množstve“, to značí, že nadmieru rozmnoží jeho rod so Sárou („bo žena tvoja porodí ti – syna… / Tak rozložím tvoj strom a vztýčim v nebe, / tak zveľadím ťa, požehnať chcem tebe…“). Sára vypočuje túto zmluvu a s pokorou oceňuje božiu múdrosť, spravodlivosť a všemocnosť. Túto časť textu ukončuje krátky obraz spiaceho Izmaela a modliacej sa a ustarostenej Agar.

Tretia časť epickej básne prináša krátku epizódu zo Sárinho života po Hospodinovom navštívení. Hviezdoslav sa v nej sústredil na postoj Sáry k Izmaelovi, ktorý sa stáva v jej očiach už len synom slúžky Agar.

Štvrtá časť modeluje putovanie Agar so synom Izmaelom do Egypta po prísnom rozhodnutí Abraháma, aby opustila jeho komunitu, lebo sa vyplnila vôľa Hospodina a Sára porodila zasľúbeného syna Izáka. V tejto časti Hviezdoslav rozkryl ďalšie zásahy do osudov všetkých zúčastnených postáv. Izákovým narodením sa mení Izmaelove postavenie. Boh má s ním iné plány. Nezasahuje proti krutým slovám Sáry, ktorá vyzýva Abraháma, aby zapudil Agar a jej syna. Nie je to len žiadosť žiarlivej matky, ale rozhodnutie, ktoré stráži rýdzosť zasľúbenia a čistotu Abrahámovho ľudu. Nezasahuje ani proti Abrahámovi, ktorý žiada Agar, aby sa „navždy vzdialila“ z jeho domu, vyhovoriac sa na vôľu Hospodina („Ba ľúto mi; lež vôľa Hospodina sa deje…“). Nezasahuje ani proti Agar, ktorá svoj hnev z vyhnania z Abrahámovho domu obracia proti Sáre. Namiesto trestu Boh zasahuje svojou spravodlivosťou prostredníctvom posla archanjela – „božieho muža“ – cheruba, ktorý premenil skalu v púšti neďaleko miesta Agarinho prvého pokorenia (je tu nadväznosť na prvú Agarinu púť do Šúru, na ktorej sa zastavuje nad „prameňom na stepi“, o ktorej sa v texte síce explicitne nehovorí, ale biblický kontext tohto jej úteku je tu zjavne prítomný) na „blblotavý sedmorakopruhý prameň“. Vodou z tohto prameňa Agar zachraňuje život Izmaelovi. V cherubovom čine vidí znamenie, že Boh neopustil jej syna, naopak, podľa Biblie, stane sa praotcom kočovníkov, ktorí putujú po pustých miestach nie preto, že hľadajú pravú vlasť, ale preto, že hľadajú korisť ako lúpežní beduíni, pričom vo svojej neskrotnosti sa nedajú zviazať žiadnymi putami. Hviezdoslav toto božie posolstvo Izmaelovi charakterizuje voľnejším citovaním biblického textu: „(…) oceľ on mu smelú / pripáša; zdarí, že jak céder vzrastie / libánsky, zdusiac cudzopasné chraste – / na reka združie, skutky veľkolepý, / slobody orlom zahniezdi sa v stepi; / u vzchodu brány čo lev bude strežať – / a v národ zbujnie, v dvanástoro kniežat!…“

Hviezdoslav neupravoval výklad starozákonného textu. Považoval ho za autoritatívny text, za knihu zjavenia. Preto sa držal dikcie tých častí prvej knihy Mojžišovej (najmä č. 16, 17, 18, 21, 25), ktoré bezprostredne súvisia s príbehom egyptskej otrokyne Agar (podľa biblického textu Hagar). To, čo je v uvedenom texte hviezdoslavovské, súvisí predovšetkým s literárno-estetickým dotvorením etického rozmeru biblického príbehu. Keďže etické sa v tomto príbehu viaže na skutky starozákonných postáv, ktoré sú opísané v značne schematickom obraze, Hviezdoslav dotvára tento obraz plastickým rozvinutím dejových sekvencií príbehu, ako aj modelovaním vnútorného prežívania a vonkajšieho konania biblických postáv. Základným princípom tvorby tohto obrazu je kontrast spoločenského postavenia obidvoch protagonistiek – kňažnej Sáry a otrokyne Agar. Tento kontrast má epické a lyrické znaky. Epické znaky sa viažu na druhové charakteristiky, na plán sujetu, osobitne na rozvíjanie konfliktných stretov protagonistov príbehu (najvýraznejšie je to na konci prvej a na začiatku štvrtej časti) a na ich vonkajšie konanie (úsilie Sáry smeruje na presadenie jej spoločenského postavenia kňažnej, Agar sa sústreďuje na záchranu syna Izmaela), kým lyrické znaky kontrastu majú simultánny charakter a súvisia predovšetkým s vnútorným prežívaním problémových situácií týchto postáv (Sára bytostne prežíva komplikovanú cestu životom, vrátane nenaplnenia úlohy matky – prvá časť, Agar – štvrtá časť textu – konfrontuje svoj životný údel s „vyšším“ princípom božej spravodlivosti). Epické prvky (najmä priama reč postáv a naračná rovina textu s dominujúcim objektívnym autorským komentárom) Hviezdoslav využíva na rozvinutie vopred daného dejového konfliktu a jeho riešenia, ako aj na zvýšenie znázornenia a zážitkovosti umeleckého obrazu. Lyrické prvky Hviezdoslav využil slobodnejšie, a to ako v elementárnej, opisnej úrovni textu, tak aj vo „vyššej“ línii tvorby epického konfliktu a jeho riešenia, a pri výstavbe psycho-sociálneho statusu postáv. Najmä básnikov jazyk je silno subjektivizovaný (lyrizovaný) figuratívnosťou a veršom. Hviezdoslav ešte nerozlišuje jazyk postáv z dvoch odlišných spoločenských vrstiev tak, ako to robil neskôr, napríklad vo „vlkolinských“ cykloch (Ežo Vlkolinský, Gábor Vlkolinský). Treba však zdôrazniť, že v texte je prítomný typický prvok básnikovho riešenia semiotickej opozície dvoch sociálne protikladných modelov sveta: kontrastné vyzdvihovanie čistoty postavy z nižšej sociálnej vrstvy (Agar) a mravných defektov (ženská intriga, povýšenectvo, rozprávkový reflex konania Sáry ako macochy – posiela Izmaela priniesť jahody) postáv z vyššej spoločenskej vrstvy (reprezentuje ich Sára). V tejto semiotizácii však nemožno hľadať aktualizačné zámery, ako to urobil M. Mittelmann-Dedinský, keď v Agar videl „slovenskú ženu, trpiacu pod jarmom panovnice – ostatne Sarai znamená „pani“ – Maďarky“ (M. Mittelmann-Dedinský).

V epickej básni Agar dominuje jedenásťslabičný sylabotónický jambický verš, ktorý je ozvláštnený izosylabizmom (kratšími jeden až osem slabičnými veršami rozličnej sylabotónickej orientácie – jambickej, daktylskej, trochejskej), ktorý má funkciu upozorňovať najmä na epicky dôležité časti textu (napríklad na prehovory postáv v dramaticky vypätom dialógu, na rečnícke otázky, na oslovenia, na začiatky epického rozvinutia nových motívov a pod.). Dôležitú funkciu má aj rým. Hviezdoslav sa rozhodol pre najjednoduchší typ rýmu – združený, väčšinou ženský, ktorý sa často vyskytuje v ľudovej slovesnosti a v sylabickej prozódii. Je nápadný a nemožno si ho nevšimnúť. Podporil ním celkovú akustickú prediktabilitu textu a veršovú organizáciu básnickej štruktúry. Súčasne slúži ako prvok podporujúci napätie medzi rytmickou a syntaktickou štrukturáciou textu. Astrofický charakter textu signalizuje jeho dominantné epické vlastnosti. Každá strofa v texte má iný počet veršov, pričom jej rozsah je závislý od mikrokompozičnej stavby jednotlivých častí príbehu, pričom táto stavba súvisí s charakterom a významom rozvíjaného motívu.

Epická báseň Agar bola na začiatku Hviezdoslavovho úsilia hľadať epickú látku, ktorá by sa stala východiskom pre riešenie jeho bytostne pociťovaného rozporu medzi prijatými etickými princípmi dobra a z neho vyplývajúcimi zásadami čestnosti konania a osobnej mravnosti, a odvrátenou stranou týchto princípov. Túto látku našiel v starozákonnom texte, ktorý mu poskytol dostatok príležitostí na hľadanie odpovedí na takto pociťovaný rozpor.

Vydania

Agar. In: Slovenské pohľady, roč. 3, 1883, č. 1, s. 25-58.

Zobrané spisy básnické Hviezdoslava III, 1901, s. 15-65.

Básne biblické, Praha : J. Otto – Světová knihovna, 1912.

Spisy P. O. Hviezdoslava IV. (Básne biblické). Bratislava : SVKL, 1953.

Hviezdoslav IV. Krátka epika. Bratislava : Tatran, 1973.

Literatúra

Biografické štúdie 13. Martin : Matica slovenská, 1986.

ŠMATLÁK, S.: Hviezdoslav. Básnik národný a svetový. Bratislava : Obzor, 1969.

MITTELMANN-DEDINSKÝ, M.: Laické pramene Hviezdoslavových „biblických“ básní. In: Slovenská literatúra, roč. 30, 1983, č. 5, s. 419-429.

Autor hesla

Ján Gbúr